Vzdušné zámky alebo Mám jedného známeho (5. )

11. februára 2014 17:28, Prečítané 2 470x, Mário Špilberger, Nezaradené

Príjemný utorkový deň prajem,

ako ste prežili dnešný pekný aj keď upršaný deň?

Poviem vám, nebol len u vás. Nielenže kvápalo po celej krajine ale aj vo vzťahoch.

Dcéra známeho šla dnes veľmi smutná po školskej príjazdovej ceste, tak som ju chcel trochu upokojiť a pobaviť no jej sa podarilo pobaviť mňa.

– Prečo si taká smutná? Aj si plakala. – Zdvorilo som prišiel ku nej. – A čo sa ti stalo?

Čo ťa nechal frajer? – Snažil som sa jej nabiť na smeč.

– Ále, keby len jeden, ale všetci. – A úplne sa rozplakala.

Potom som zase stretol druhého kamaráta a ten mal práve opačný problém.

– A ty čo si ofučaný ako prasknutý balón? – Nadviazal som s ním konverzáciu.

– Ále, zaľúbil som sa.. Je krásna, pekná, nádherná a tie jej „klaksóny…“ jedna radosť. – Spustil na mňa tón ktorý znel dramaticky ako posledná večera samovraha.

– No ale kde je problém? Veď si povedal že je aj pekná a dokonca trikrát. – Usmial som sa na neho a povzbudil som ho.

– No to je. Ale je tu jeden problém. – Dramaticky zahlásil.

– Aký môže byť v tomto problém? – Naliehavo som odpovedal otázkou.

– Veľký problém! Čo povie na to moja žena? – Ešte viac sa ofučal a odišiel preč.

Neviem či to len dnešný deň dokážem z malého plaču urobiť veľký ale môžem vám povedať

že aj ja som dnes ráno mal podobný nábeh.

Prišiel som do autobusu a bolo voľné miesto iba pri jednej celkom dobre vyzerajúcej pani.

Úctivo som sa ku nej valil a opýtal som sa:

– Môžem si prisadnúť? – Usmial som sa na ňu a ona nekompromisne zahlásila:

– No, ak vás to nebude bolieť, pokojne – milo odpovedala no napriek tomu som si bezbolestne prisadol.

Keď prišla smutná dcéra toho istého známeho domov, počula už len Helenkinu výstižnú vetu

– Starý, ešte slovo a som vdova –

V tej chvíli známy schytil rodinný rozpočet a hajde do krčmy kde som sa nachádzal aj ja s mojou známou.

– Poviem vám jeden skvelý vtip. Chcete počuť? – Povedal veselej spoločnosti.

– No daj. – Vždy si rád vypočujem skvelý vtip.

– Sedia Američan, Kubánec a Slovák v krčme a spustia:

Američan – No my ráno začneme stavať mrakodrap a už večer dávame vežu.

Kubánec – To ešte nie je nič. My ráno zasadíme palmu a už večer oberáme kokosy.

V tom sa dostane k slovu Slovák – Čože to je? To my ráno začneme stavať liehovar

a už večer kolaudujeme ožratý – Dokončil výborný vtip môj známy a už sa uveleboval

vo fajčiarskej zóne.

Nastal čas aby sme sa dostali k hádanke z minulej epizódky.

Viete prečo sú ženské slzy také účinné? Neviete? Veď to je jednoduché.

Lebo muži sa boja povodní.

Po ulici kráčajú traja policajti. Jeden kýchne a druhý povie: Na zdravie.

No a ten tretí zahlási: A mne nenalejete?

Na kávičke sme minule s Helenkou stretli starého známeho.

Pýtame sa ho:

– Ty máš už sedem detí? A to ťa nebolia ruky? – Helenka sa opytuje s obdivom.

– Ále kde, bijem ich len v sebaobrane. – Usmial sa a objednal si denné menu DVD – destilovaná vodka dvojitá.

Viete ako to v krčme chodí. Všeličo sa podozvedáte; dokonca aj veci ktoré by mali ostať pod trojitým rúškom tajomstva. Muž hovorí svoj zážitok zo spovedelnice.

– Prišiel som za kňazom a spustil som:

Viete, pán farár, bol som predvčerom na výbornej svadbe. Ešte teraz sa mi hlava točí ako glóbus.

Ale bolo perfektne. Viete, vyspal som sa s družičkou. To je asi hriech, však? – Nevedomky povedal chlap.

– Samozrejme, syn môj. Veľký hriech. Pomodli sa osemkrát Otčenáš. – Kňaza skoro prepichla dýka ktorá je vytesaná do sochy akéhosi svätca v jeho „unimobunke.“

– No ale spal som aj s nevestou. – Ostro zahlásil chlap.

Farár sa zamračil a povedal – Oh, to už je veľký hriech. Pomodli sa sedemkrát Zdravas, Mária. –

Muž situáciu zaklincuje:

– Pán farár, ale spal som aj s nevestinou matkou. – Chlap sebakriticky zaklincoval.

Farára už skrúcalo a tak potreboval situáciu zahnať do autu.

– Fíha, taká dobrá svadba; škoda že som tam nebol. Pomodli sa päťkrát Verím v Boha a čin pokánie. – Farár udelil rozhrešenie rýchlosťou kalamity a ušiel ako prvý.

Známy má vo firme veľký problém. Jeho firma Vzdušné zámky, ktorá montuje kávomaty má skutočne veľký problém;

– Počúvaj ma, Mário. Minule boli u mňa daňováci a našli mi neodvedenú daň. – Skrúšene oznámil.

– Joj, to ale bude aféra. Čo? – Asertívne som mu odpovedal.

– Ale čoby, chcú sa deliť! – Prísne a smutne zahlásil.

Stretol som ho najbližšie o týždeň a necítil som sa v dobrej fyzickej kondícii no nezvyknem sa ľuďom sťažovať ale známy je známy…

– Joj, vždy keď chytím nejakú lekársku knihu do ruky tak cítim všetky svoje choroby. – Posťažoval som sa mu.

– No a ja keď listujem trestný zákonník tak som na každej strane v base. – Smutne oznámil.

Poviem vám, ľudia moji milí, už bol aj súd. Ukazoval mi telegram ktorý mu prišiel od jeho obhajcu.

Bolo tam napísané: „Pravda zvíťazila…“ No a viete čo mu on nato odpísal? „Okamžite podajte odvolanie!“

A potom už len bezvýchodiskovo zahlásil:

– Kiežby som bol pluhom – všetko by som zoral a ešte by ma aj pochválili. –

Ale doma má oveľa väčšie problémy. S jeho psom.

Hovorí Helenke (téda, nie ten pes, ale známy)

– Počúvaj, ten pes je nenormálne sprostý. – Smutne konštatuje s očakávaním prílevu novej tlače.

– Prečo? Možno jedna vec že preto lebo v predajni povedali že počúva na slovo, len nepovedali že na ktoré… – Helenka zaujala jednoznačné stanovisko k doge v domácnosti.

– Ale trt. Poslal som ju pre noviny a ona mi hneď doniesla otvorené pivo. – Známemu však ku šťastiu stačí aj pivko.

Helenka šla na služobnú cestu a náhodou ma viezla v aute. Zrazu jej to v križovatke zdochlo a mňa z auta nie a nie pustiť. Prišiel za ňou policajt a povedal jej:

– Slečna, čo sa vám stalo? Už vám zdochol? – Policajt ostražito zahlásil.

– Ale kde. Sedí doma na gauči. – Uchechtane odvetila.

Pol hodinu skúmali kde kotví problém a potom policajt zahlásil:

– Pani ale veď vy tam nemáte nijaký benzín. – Usmial sa na ňu.

– No dobre ale vysvetlíte mi prečo to neštartuje? – Nechápavo zašomrala.

Známy zatiaľ trávil čas so svojou dcérou ktorá sa ho pýtala.

– Ocko, vieš ktorý vláčik má najdlhšie meškanie? – Milo sa opýtala malá známa.

– Neviem. – Dobrovoľne sa vzdal otecko.

– No predsa ten čo si mi mal kúpiť na narodky. – Malá sa rozbehla do izby akoby ju ten vlak naháňal.

Helenka a jej kamarátky – to sú ale partia. Jednej z nich umrel muž pri železničnej havárii, resp. ich traja manželia šli po koľajniciach a išiel vlak. Dvaja odskočili a toho tretieho to už prešlo.

A Helenka sa pýta ovdovenej:

– Tebe koľko vyplatila poisťovňa za manžela? – Helenka zasnorila.

– Ale asi päťdesiat tisíc. – Melodramaticky zahlásila vdovica.

A tretia do toho:

– No a ten môj somár ustúpil. –

U nás máme jeden šľachtický zámok a pre pani slečnu šľachtičnú som zohnal komorníka a pýtam sa jej na jej referencie.

– Tak pani šľachtičná, ako ste spokojná s novým komorníkom? – nesmelo som sa jej opýtal.

– Celkom dobre; len neviem ako ho mám zamestnať cez deň. – Zahlásila.

No a táto pani šľachtičná sa vybrala k doktorovi; tiež je zhodou okolností vdova. Hovorí lekárovi:

– Pán doktor, to vy môžete za smrť môjho muža! Povedali ste mu že keď bude

brať tieto lieky tak sa vylieči. – Reklamuje manželovu smrť madmazel.

– No a užíval ich presne dva týždne? – Doktor neprikladal šľachtičnej pozornosť práve tak ako by mal.