kaligramy

„Zdrastvújte,“ milí čitatelia.

K situácii na Ukrajine a Kryme sa na blogu toho už písalo dosť. Kým sa ale situácia upokojí, je tu váš príbeh na pokračovanie – Vzdušné zámky. Opäť sa medzi riadkami budeme vznášať nad problémami u východných susedov ako sáčok nad veľkoobchodom. Veď ako Rusi hovoria: Medzi alkoholom a demokraciou nie je žiaden rozdiel – po oboch máme opicu. A platí to aj u nás na Slovensku.

Ale pozor! Aby ste si nemysleli že som Vzdušné zámky ochutil, nedajbože, nejakou tou klasickou blogovinou. Aby sme sa vrátili späť do obrazu, minule som išiel do kostola, keďže sa blíži tá Veľká noc a vonku pred kostolom stálo malé dievčatko a z nosa jej visel riadny „cencúľ.“ Išla okolo zbožná tetka a hovorí mladej:

– Dievčatko, nemáš vreckovku? – babička sa starostlivo opýtala.

Dievčatko sa nezaprelo a so zastreným hlasom odpovedalo:

– Mám ale nedám!

Deti vedia naozaj šokovať. Dcéra známeho oslavovala svoje desiate narodeniny a tak sa jej pýtali že čo by si želala k prvým okrúhlinám.

– Ja by som chcela Always! – hovorí malá s úsmevom krytým tortou.

– To by ti načo bolo? – známy sa zatváril akoby celé želanie mal na svedomí on.

– V telke minule vraveli že sa s ním dá behať, plávať a je úžasnýý. – malá zabodovala.

Pri minulej rozlúčke som vám dal niekoľko hodín na rozmyslenie – moja hádanka znela:

Prečo prasiatko nemôže zvoniť na bicykli?

No viete prečo? Chýba mu predsa tretí prst na zvonenie…

Známemu sa stal pracovný úraz. Ako dopĺňal zásoby mlieka do automatov, nešťastnou náhodou sa ten automat na neho prevrhol. Nebolo to nič vážne len mal na čele napísané: Vhoďte mincu. Prišiel za plastickým chirurgom a pýta sa ho:

– Pán doktor. Pozrite sa. Veď ja mám dieru na mince v čele. Vedeli by ste mi poradiť ako sa toho zbaviť? – známy zúfalo zamrmlal.

– Máme pre vás plastickú operáciu. Teraz to fičí tak za šesťtisíc. – doktor odvetil.

– Joj a vedeli by ste mi poradiť niečo lacnejšie? – známy prestupoval z nohy na nohu ako bocian na stožiari v čase ruje.

– Samozrejme že poznám niečo lacnejšie. Závoj! – doktor sa zasmial.

U urodzenej šľachtičnej sa dejú veci. Prišla obrovská kríza. Hovorí svojmu komorníkovi (bývalý manžel)…

– Nemám ani len mizerné euro! Som švorc na nultú. – šľachtičná sa vystatuje svojmu jedinému sluhovi v dome formátu pustatiny.

– To je veľmi smutné. Veď tento rok som ešte ani výplatu nedostal. A to už štvrtina pomaly ubehla. – zdrvene odpovedal komorník.

– Ja už viem ako si zarobiť na manipedikúru. Predám obrazy mojich predkov a dám tam ich napodobeniny. – šľachtičná prišla s revolučným nápadom.

– Pani šľachtičná, s ohľadom na vašu urodzenosť, to už urobil váš otec dávno pred vami.

Helenka bola na návšteve u svojej nie tak dobrej ako starej známej. Tá má teraz smutné obdobie.

– Helenka moja. Môj manžel umrel tri dni po svadbe. – vdova vyronila slzy na všetky vedľajšie svetové strany.

– Ach, aspoň netrpel dlho. – Helenka „súcitne“ odpovedala.

My sme zatiaľ so známym debatovali pri pivku.

– Jáj, tá moja žena. Už som ju dobrého pol dňa nevidel. – s výbornou náladou hovorí známy.

– No veď ona keď nepríde tak vždy len zavolá. A odkedy si ju nevidel? – zvedavo som vyšetroval.

– Odkedy pobrala všetky vkladné knižky. – zosmutnel známy.

– To máš dobre. Moje hrdličky „tučné“ vkladné knižky poberú, obehajú všetky obchody a s prázdnymi sa vrátia. – zasmečoval som mu naspäť.

Helenka utešovala vdovu, ja známeho a ich spoločné dievčatko učiteľa.

– Tak, dievčatá, ako by ste mi opísali Napoleona? Aké mal vlastnosti? – učiteľka sa s úsmevom pýta.

V tom zdvihne ruku dcéra známeho a povie.

– Sviniar to bol! Dvadsať rokov sa váľal na Svätej Helene! – zaperlila.

Máme za sebou plesové obdobie, máme za sebou stužkové. Takáto perla vznikla na jednej stužkovej, ktorá sa konala vo Vzdušných zámkoch.

– Nie, nie. Do postele ma nedostaneš. Téda, aspoň teraz. – dievča odmietavo uteká zo záchodov.

– A kedy ťa tam dostanem? – chlapec kričí za ňou.

– Do postele ma dostaneš až po svadbe! – dievča odvetilo utekajúc po schodoch.

– Tak zavolaj keď sa vydáš. – chlapec s úškrnom odvetil.

Mnohí čitatelia si obec Vzdušné zámky mýlia s Novými Zámkami. To sú dve rozdielne mestá…

Ale keď už sme pri tých Nových Zámkoch – Nové Zámky sú na juhozápadnej časti krajiny. Keď sa tak prechádzate po parku v pokročilejšej hodine, niekedy tam počuť:

– Gizko, poď ondieť – hovorí mužský hlas pod vplyvom maďarčiny a maďarského rumu.

– Ném ertém ale idem. – odpovedá ženský hlas.

Helenka naliehala na známeho – svojho manžela – aby si urobili ešte jedno dieťa, resp. jediné spoločné. Známy však nezdieľa rovnaký názor a večer radšej trávi pri pive ako v posteli a radšej hádže šípky v krčme ako posteľové scény so ženou. Prišiel preto k doktorovi a hovorí mu:

– Pán doktor. Moja žena na mňa stále nalieha nech jej spravím ešte jedno dieťa. Ako mám zabrániť tomu aby sa jej ten skutok podaril? – známy bezradne prosíka doktora.

– Pite limonádu! – doktor jednoducho odpovedal.

– Pred alebo po? – známy vypúlil oči na sexuológa.

– Namiesto. – milo odpovedal doktor.

Obdobie maškarných plesov máme úspešne za sebou. Helenka sa chystala na ples a hovorí kamoške.

– Môj manžel ide na ples zamaskovaný za benzínovú pumpu. – s úsmevom oznamuje známej.

– To má takú dlhú hadicu? – s obdivom sa pozerá kamarátka.

– Nie ale stále štartuje. – Helenka odvetila s úsmevom.

Po maškaráde odišla Helenka domov; známy odhodil masku aj abstinovanie a priviezli ho domov celého červeného a obviazaného. Žena sa ho pýta:

– Zas ťa ožratého prešlo auto? – vyčítavo zvýšila hlas vo dverách v pokročilej nočnej hodine.

– Ale kde. Ja som si v kľude ležal na ceste. To len šofér bol opitý. – známy mektavo odvetil.

Šľachtičná prišla k veštici..

– No, pani Knochtilda Mechtildová, onedlho vám skríži cestu istý muž. – veštica zavádzajúco konštatuje.

– Čože? Veď už včera som jedného prešla. – prekvapene utrúsila.

Milí priatelia, aby sme neurazili našich zelených spoluobčanov, chrániacich naše peňaženky proti nadmernému obsahu peňazí pri prechode pre chodcov na červenú, dáme jeden vtip aj o policajtoch.

Policajt prichádza do šopu a pýta sa:

– Dobrý deň, pani… Prosím si šnúrky. – prísne sa opýtal.

– A aké si želáte? – personál sa ochotne opýtal.

– Čo aké aké… Jednu ľavú a jednu pravú. – neochotne odpovedal.

A dajme ešte jeden policajný. Pod mostom „polieva žihľavu“ černoch a príde k nemu policajt.

– Hej, pane… Okamžite zmotajte ten kábel a vypadnite preč!

Vráťme sa predsa dnes ešte na skok do našej „známej“ reality. Keď tak človek nečinne sedí, všimne si aj to čo by si za rušných chvíľ ani len nevšimol. Hovorím mu:

– Počúvaj, kamarát. Ale si stále ženatý, nie? – nesmelo som sa ho opýtal.

– Samozrejme. Som. Prečo? – odmerane odvetil.

– No lebo vidím že nemáš obrúčku. – pozoruhodne som poznamenal.

– Nemám. To máš pravdu. Tento týždeň ju nosí žena! – zaklincoval známy.

Na záver ešte venujem také tri rodinné…

Helenka v slabej chvíli hovorí manželovi:

– Miláčik, keby som spadla do studne tak by si za mnou skočil? – romanticky perlí Helenka.

– A keď poviem áno tak skočíš? – známy sa hurónsky zasmial a zaspal.

Dcéra toho istého známeho minule rozvírila hladinu bizardných témat.

– Ocko, kto je to papučový hrdina? – spýtala sa mladá.

Otec ju len zahriakol:

– Ticho buc a počúvaj čo hovorí mama.

Helenka hovorí svojej mame:

– Včera sa môj mužíček vyhrážal že sa obesí. – Helenka sa vystatuje svojej skúsenejšiej kópii.

– Tak sa ho dnes spýtaj čo mu chýba. – s úsmevom skonštatovala svokra známeho.

… a nabudúce si prezradíme čo je vrcholom kuchárskeho umenia!

Zlomte väz. Ale nie naozaj!