Milí priatelia,
niekedy tak rozmýšľam, kde tí ľudia berú toľko peňazí na zbytočnosť, akou je napríklad alkohol. O mnou spomínanom známom som sa dozvedel že peniaze na sobotňajšie pivné festy v krčme berie tak že maľuje protialkoholické plagáty.
Niekoľko vtipov s veľkonočnými podtónmi 😀
A práve ten alkohol je príčinou krízy v Helenkinom manželstve. Aké len bolo nádherné keď sa títo dvaja spoznali. Už večer si známy skúšal, na akých mužov je jeho Helenka…
– Helenka, vzala by si si niekoho kto má krásne veľké auto a je nenormálne sprostý? – Známy sa spýtal aby si bol istý či je s jeho Ladou Helenkin typ.
– Ó, miláčik, tvoja ponuka prišla tak nečakane. – Helenka romanticky pobozkala svoj nový objav.
… a už ráno musel známy ísť robiť zákazku z Bystrice do Kysaku. Dostal k tomu samozrejme aj proviant na cestu – aby nevysmädol. Žena mu dala do tašky fľaštičku a povedala: „Neopováž z toho lúchať kým neprídeš do Kysaku!“ –
Známy už na pol cesty očami vyťahoval fľaštičku a aj ju vytiahol a na lístku mal napísané:
„Ty si ma nerozumel, starý lotor? Až v Kysaku“ – pekne stálo napísané na lístku.
Ja som za ten čas stál na cintoríne a plakal som a plakal…
– Ach, prečo si len umrel. Prečo si nás opustil? Taký dobrý človek…. –
Z diaľky sledovala môj plač Helenka a prišla ma potešiť.
– Ale no tak. To prejde. – zamyslela sa – A kto to bol? Váš otec alebo brat? – Helenka súcitne zisťuje.
– Ale čoby. Bývalý mojej frajerky. Ja si asi niečo urobím. – So slzami v očiach som lámavo vyriekol.
– A čo také? – Helenka ma vzala do objatia, ktoré mi vždy bolo neskutočne príjemné a vyriekol som:
– Neviem, asi praženicu. – Privinul som sa k nej ešte bližšie.
Známy s Helenkou už odjakživa patrili k sebe, ešte aj vtedy, keď sa to medzi mnou a Helenkou začalo rozvíjať. Ja som vtedy mal však inú – nevedela variť, prať, žehliť, jediné čo vedela, tak iba spať. S inými J. Helenka sa mi na cintoríne ale predsa len stihla vysťažovať.
– Vieš, Mário, my sme sa včera večer išli milovať… A motivovala som ho, tam pred kríčkami tej krčmy, že komáre pichajú, či nechce aj on. No a vieš načo som prišla? Že Perwol zmäkčuje naozaj všetko. – Helenka zaplakala a tak sme si aspoň na chvíľu vymenili role.
Išiel som ju odprevadiť domov a pri jej dome sme sa stali svedkami zaujímavej situácie; ako policajt zastavil dôchodcu.
– Ujo, hoďte päťdesiatku. – Policajt prísne pozerá na deduška prechádzajúceho mimo prechodu.
– Synku, a či ja viem či vrátiš? – Dedko svojsky zaperlil a policajt benevolentne skríkol:
– Nabudúce choďte cez prechod! –
Dedko nato:
– A kde je ten prechod? – Dedko zvedavo pozerá striedavo na policajta a na cestu jeho trojkami dioptriami.
– Aha, tam, kde eletrička prešla chodca. – Policajt nervózne odvetil.
Helenka mala v ten deň na starosti aj nemanželskú dcéru, ktorá im robí veľké problémy. Malá šla za policajtom:
– Pán policajt, koľko je hodín? – Vypytuje sa malé dievčatko.
– Tri štvrte na tri. – Usmial sa policajt.
– Dobre, tak o štvrť na štyri ma môžeš bozať… – Usmialo sa dievčatko a začalo utekať.
Policajt ju už nedobehol no išli sme zistiť prečo ju naháňa.
– Povedala mi že o štvrť na štyri ju môžem bozať… – Policajt sa smutne vystatuje.
Ja som mu nato veselo odvetil:
– Tak kde sa tak ponáhľate? Veď ešte máte pol hodinu čas. – Odviedol som Helenku domov a tam už v rehotoch čakala malá.
Ešte predtým ako Vám prezradím odpoveď na moju hádanku vám prezradím jedno tajomstvo. Známi si kúpili psa – dogu. Keď som bol u nich na popoludňajšej kávičke, videl som na foteli čudný zjav.
– Prepáčte, ale ten pes sedí na foteli a číta noviny. On vie fakt čítať? – Začudoval som sa.
Známi mi pohotovo odpovedal:
– Ále nie, on iba blufuje. Pozerá obrázky. –
To ešte nie je nič. Minule som zameškal autobus a tak som si stopol to jeho „moderné“ auto.
A čo nevidím za volantom?
– Ty počúvaj, ako môžeš za volant pustiť tvoju dogu? – Rozťahoval som rukami v smere jeho spavúčninelých stieračov.
– Ale čo som mal urobiť keď ona nechcela pustiť mňa? – Sypal si popol na hlavu známy.
Milí priatelia, je načase aby sme sa pozreli na hádanku, ktorú som vám minule položil.
Pýtal som sa Vás, čo to je: Je to žlté a skáče to. Čo to je?
Banán na pružine!
Minule sme mali kamarátsku stretávku po siedmich rokoch a kamarátka z kúpaliska sa ma nesmelo vypytovala, ktorý je to ten môj známy. Tak som jej poradil nech si zakryje oči a keď prídeme k nemu nech ho opíše ako si ho pamätá. Tak sme aj urobili; keď sme prišli k nemu ako sa doráža hruškovicou, začala so zakrytými očami opisovať:
– No je plešatý, krpatý a má pivné brucho. – Doopisovala stará známa.
Nato sa všetci stretávajúci začali smiať; no známy to celé zaklincoval. (Známeho sa dotkol jeho nízky vzrast)
– No a? Robili ma postojačky a niečo vyšplechlo! –
Poviem vám, bol z toho celý him. A celá táto vec vyvrcholila, keď si k nám prisadli také dve krásne baby a zhodou náhod dvojičky. Sadli si, vedľa neho bolo voľné dvojmiesto.
Známy začal lámavo koktať – To, to, to, to… – V tomto štyrikrát opakujúcom sa slove dokázal osemkrát zmeniť úsmev na mračenie.
Dievčatá s úsmevom zahlásili:
– Ujo, netrápte sa. My sme dvojičky. – Usmiali sa striedavo.
Známy nechápal čo sa deje a zahlásil:
– Všetky štyri? – po chvílke – Ja už ničomu nerozumiem. Jáj, ale udrel by som si ešte toho pivka. Aj keď hlava hovorí nie a žalúdok áno. Ale riadim sa skvelým pravidlom. Múdrejší ustúpi. Takže hlavný, lej. –
Myslím že je čas rozúzliť tajomstvo, ktoré sme si minule vytvorili. Helenka bola zamknutá vnútri svojho domu a bola nahá. Známy v tej chvíli vyvalil dvere a vošiel dnu; povedal osobe sediacej vedľa Helenky:
– Ty tu čo robíš? – Zahnal sa.
Vedľa Helenky sedela jej mama a Helenka obranne zahlásila:
– Neboj sa, ja ti to vysvetlím. Bola som v predajni porcelánu. – Spustila Helenka.
Známy: – No a? Bola si kúpiť porcelánový set na svokrin kar? – Nechápavo zazrel na svokru.
– Vtedy tam prišiel slon a začal sa predavačovi vyhrážať: Ja prdnem, ja prdnem!
Predavač sa nenechal vyviesť z miery a zahlásil: Pokojne, včera nás vykradli. –
Svokra sa bavila akoby nikdy nevidela slona v predajni porcelánu.
– A čo to má spoločné s tým že si tu teraz takmer úplne holá s tvojou mamou? –
Známy už ničomu nerozumel.
– Ten slon si pustil vedľa mňa a zaletela som až sem! – Helenka smutne konštatuje.
– No a čo s tým má tvoja mama? – Známy pomaly rozuzľuje záhadu predajne porcelánu.
– Lebo moja mama bola toho slona pustiť zo ZOO. – Helenka uplakane vysvetľuje.
– A prečo ho mala vypúšťať zo zoologickej záhrady? – Deprimovane odvetil známy.
Nato sa svokra zmohla na rozuzlenie:
– Lebo v tej predajni si mal byť ty! –
Odvtedy sa miláčikovia uzmierili a nastal mierny pokoj… Dokonca ho odvtedy púšťa so mnou aj na pivo. A poviem vám, práve vtedy začalo to obdobie experimentov. Zdôveril sa mi totiž s veľkým problémom.
– Mário, počúvaj ma. Ja sa ti musím s niečím zdôveriť. – Známy diskrétnym spôsobom spustil konverzáciu po minúte slopania.
– Nech sa páči, počúvam ťa. Ak môžem, pomôžem. – Usmial som sa.
– Vieš, mám obrovský problém. Ja keď prídem domov z krčmy, tak sa sem – tam, každý piatok, počúram v posteli.-
Tak som sa rozhodol že mu pomôžem. Povedal som mu nech si zoženie hadicu, jeden otvor nech si „nainštaluje“ na svoj „reprodukčný systém“ a druhý otvor nech vystrčí von oknom.
Po týždni prišiel za mnou a naozaj som nemohol čakať že Helenka bude mať tú noc chuť na sex.
Skončila totiž s nadtrhnutým pyžamom visieť dole balkónom.
Krásavica mala z toho miernu traumu a keď ležala v nemocnici, len tak preistotu, tak som jej povedal skvelý vtip:
– Helenka, počúvaj vtip. Chlap montuje na streche satelit a nahne sa trochu viac dozadu. Ako letí dole, tak stihne ešte svojej žene zakričať: Stará, mne nevar, dnes budem jesť v nemocnici. –
Nezdalo sa mi že sa v jej situácii veľmi baví ale s jej mužom sme sa išli popučiť ako popcorn.
Už bol naozaj čas navštíviť kostol aby sa vyrozprával Bohu a zároveň celému kostolu, pretože jeho modlitby nadobúdajú rozmer pašií.
– Pane Bože, bol si mučený, tŕňom korunovaný, bičovaný, ukrižovaný, ale ešte nikdy si nebol ženatý.
A najhoršie je keď je moja žena zachrípnutá. Vždy je nervózna; lebo má plnú hlavu klebiet a nemôže ich povedať. Začínam sa trápiť! – Známy vyriekol svoju verejnú modlitbu.
Helenka utiekla z nemocnice a utekala do manželskej poradne.
– Pán psychológ, prosím vás. Ja sa chcem rozviesť. Môj muž ma skoro zabil. – vystatuje sa Helenka.
– Pani Helenka, najlepšie bude keď sa vrátite k svojmu manželovi. – povedal vyšetrujúci po vyrozprávaní aféry s oknom a hadicou.
– Pán doktor a nejaký horší nápad by tu nebol? – psychológ neveriacky krúti hlavou.
– Viete ja by som chcela muža, ktorý je verný, milý, úprimný, krásny a pracovitý. – Helenka si kladie nároky.
– No ale prekvapím vás. Mám tu jedného takého v ponuke. – Usmieva sa psychológ.
– Áno? Z vlastného výberu? – Helenka sa potešila.
– Nie, pani. Z mramoru. – Psychológ sa zasmial.
Uvažujem že musím vymyslieť niečo ako ich uzmieriť, pretože zatiaľ nemám v úmysle zneužiť situáciu.
Pre Vás tu mám opäť jednu hádanku.Viete aký je základný rozdiel medzi Slovenskom a Švajčiarskom?
Švajčiari majú diery v syre a my v štátnej kase!
Prajem vám pekný deň.