„Povedz mi s kým sa kamarátiš, ja ti poviem kto si.“ Tak znie jedno slovenské príslovie uchovávajúce hĺbku medziľudských vzťahov.
Vyplýva mi z toho ale jedna dôležitá otázka: Sú ľudia, ktorým zverujeme svoje tajomstvá a zážitky do rúk, skutočne hodní našich pokladov? Denne sa stretávame s rôznymi škandálmi, častokrát vyprovokovanými ľudskou prostorekosťou, keď jeden prezradí tajomstvo tomu druhému a už to vie celý svet. Má takýto človek charakter? Ja si ale myslím, že mnohokrát ide o omyl – nechcené prezradenie no častokrát je to skrytý zámer.
Priznávam, aj mne sa niekoľkokrát stalo, že som prezradil niečo čo malo spať pod rúškom tajomstva, no poučiť sa je veľká vec. Ako sa človek vyvíja, pochopí, že dobrý človek sľuby neporušuje a pred tajomstvom musia mať rešpekt aj jeho ústa. Domnievam sa, že ľudia takéto balasty počas vývoja osobnosti iného rešpektujú a dokážu mu odpustiť.
Som presvedčený, že povedať niečo priskoro, respektíve povedať niečo tajné vôbec, môže človeka hlboko raniť. Hoci sa hovorí, že pravidlá sú na to aby sa porušovali, o tajomstvách to neplatí. Nielen zdravá striedmosť vo vedení rozhovorov tvorí správanie dospelého človeka – tvorí ju široký diapazón charakterových vlastností a v živote som presvedčený o jednom – na telesnej schránke človeka sa dobrota nezakladá.
Známy výrok: „Krása tela môže znamenať krásny okamih, krása ducha – šťastný život“ jasne vystihuje podstatu šťastného života.
Ak by som si pozrel knihu života kohokoľvek z nás, iste by som tam našiel prezradené tajomstvo, na ktoré nie sme vôbec hrdí. Je na tom niečo zlé? Ako sa hovorí, že po rane ostanú jazvy, no aj prvý pád z bicykla znamená skúsenosť. Tak aj nami spôsobená nepríjemnosť pre nás znamená skúsenosť, hoci rana nezostáva len na našom egu.
Človeka životom sprevádzajú omyly, no je šľachetné poučiť sa z nich a sadnúť si na ten pomyseľný bicykel opäť. Častokrát je to nová skúsenosť a jedna vec je jasná – pri ublížení akejkoľvek podoby je potrebné zo slovnej zásoby vybrať slovo „prepáč.“ Je to síce krátkodobý leukoplast, no podvedomie vidí a cíti podnet k náprave.
Dobrý človek je tiež človek – občas ublíži, no nikdy zámerne. Vie sa ospravedlniť a zlo vie primeraným spôsobom odčiniť. Nie priliať ešte viac benzínu do ohňa. Žije ale taký človek? Kto to je? Kňaz? Predavačka v staničnom bufete? Človek, ktorý vedie charitatívnu organizáciu alebo človek ktorý do nej posiela svoje peňažné príspevky?
Nie je to o farbe trička, je to o cítení človeka. Dobrý človek nie je povolanie a ani nie je ukrytý v povolaní či titul. Je to o vrodenom cite a skúsenostiach. Viem, existuje. Je to skutočný priateľ. Je to tiež iba človek, ale človek, ktorý sa poučil na svojich chybách. Ste to vy?
Celá debata | RSS tejto debaty