kaligramy

Mário, nevieš náhodou, prosím, kto bol ten piaty kandidát? – váhavo sa na mňa pozrel.

Chvíľkami som uhýbal pohľadom..

Hlásenie obecného rozhlasu pokračuje:

Na – na – na dru – du – ru – ho – ho – m m- ie – ie – ste – ste sa – sa u – u- mie – stni- la – la pa – pa – ni – i He – he – he – he – he – le – le – e – le – na – na Zná – ná – á – ma – a zná – ná – á – ma – ma – a a – ko – ko zná – zná – ná – ma.

Reportér chodí medzi ľudí.

– Mladý muž, vy ste volili pani Helenu, však? – reportér mu nastrčil mikrofón dobre že nie do krku.

– Samozrejme, kvôli tomu, že tu vytvorila nové pracovné miesta. – usmial sa študent.

– A čo budete robiť keď vyštudujete vysokú školu? – usmial sa reportér.

– Budem nezamestnaný. – váhavo odpovedal študent.

(pokračovanie)

V tej chvíli som im nechcel prezradiť meno kandidáta, respektíve meno víťaza volieb. Nechal som si to na osobnú návštevu.

– Helenka, kamarát môj. Potreboval som chvíľku času. Jednak, že by ste sa to možno dozvedeli od niekoho iného, alebo len tak, aby som si vytriedil myšlienky. – rozhovor som začal čo najemotívnejším spôsobom.

– Povieš nám už to meno? – Helenka sa napínavo hmýri na stoličke.

– Že to nie je tá šlahnutá šľachtičná? – Známy dúfajúc nad hrncom spína ruky k nebu.

– Nie je to šľachtičná. Ten kandidát, to som ja! – zašomral som si popod nos.

– Kto?? – Helenka sa preistotu ešte raz opýtala.

– Som to ja. – odpovedal som im.

– Kto??? – známy sa nervózne opýtal.

– Násobok otázok „kto?“ ale nezmení moju odpoveď. – snažil som sa milo na nich usmiať.

– Ako si mohol? Predsa si mi pomáhal s kampaňou a pomedzi to si si robil svoju? – búchajúc rukou o stôl zahundral.

– Keď ty si odmietol skvelý nápad s osvetou a knihou o obci. Bol som presvedčený, že to je skvelý nápad. Malo to hlbší význam. A navyše, osveta prinesie peniaze do štátnej kasy. Priemerné IQ obyvateľa Vzdušných zámkov je 60. Na takúto hlúposť by ti naleteli. No a tie kávy, tak to bola riadna hovadina. Štyri tretiny obyvateľov majú vysoký tlak! Asi je na čase odísť. – pobral som sa k dverám pozerajúc sa na ich urazené ksichty.

Helenka dala ešte raz prepočítať všetky hlasy, zbytočne, no počas prerátavania si novozvolený starosta obsadil zaujímavé pozície.

– Pán starosta, keďže ste nás teda porazili, viete a ja som teda na tom dôchodku, mohla by som vám chodiť variť. Tiež chcem byť štátny zamestnanec a byť za to odmeňovaná. – prosebným hlasom na mňa naliehala.

– Dobre, môže byť. Aj tak mi nemá kto variť. – usmial som sa na ňu, hoci s vnútorným rizikom, že jesť stravu, z ktorej mal bývalý starosta žalúdočné vredy, je trochu riskantné.

– Mário, ja by som mohla pokojne robiť tvoju sekretárku, zástupkyňu a poradkyňu, za tú službičku, čo som pre teba urobila, nie? – nápadne hlasne zakričala.

– Dobre, budeš ale pssst, nemôžeme o tom hovoriť nahlas. Vieš, že keby na to prišli, mali by sme problém. – dal som jej ruku na ústa, nech o tom nik nevie.

– Ale rodičia sú výnimka! – so skvelou výchovou odvetila.

– Ty si povedala svojim rodičom že sme vymenili volebnú urnu a tam bola väčšina lístkov s mojim menom za protislužbu že budeš moja námestníčka? A teraz sú kde? – vystrašene som sa jej opýtal.

– Hore v izbe. Išli sa vyspať z tvojej kandidatúry. – výrazne odpovedala.

– Som z toho celého smutná. Do môjho klubu nikto neprišiel. Vraj všetky moje kamarátky už o to prišli predtým. Na pešej zóne! – so slzami v očiach odvetila.

– Neboj sa. Hlavne vyhoď poistky na vašom dome, nech nikomu nevolajú. Povedz, že nás odpojili. OK? A dávaj pozor aby nikam nechodili, ja to vyriešim. – usmial som sa na ňu a potľapkal som ju po pleci.

Rozmýšľal som ako to vyriešim. Tuším od vyhlásenia volieb ubehli štyri dni. A na to tabletka zabudnutia pomôže… Jedna vec ma ale prekvapila – volala mi malá známa, že jej mama si takúto tabletku už dala. A čo je najzaujímavejšie, druhú dala známemu do perkeltu. Snažil som sa Helenku kontaktovať, no nedvíhala telefón. Hm, to bude asi preto, že tá tabletka zabudnutia vyvolá jednodňový spánok. Dúfam, že sa so mnou bude aspoň baviť. A čo je hlavné, že obaja známi zabudli na akékoľvek voľby.

Bodaj by bolo aj vo Vzdušných zámkoch všetko ako za starých čias, ešte keď fungovala aj polícia.

Policajt vedie Eržu na miesto činu.

– Tak Erža, sme na mieste činu. Čo sa tu stalo? – otrávene sa opýtal policajt.

– No, tak tu ma Dežo znásilnil. – zdrvene odpovedala.

– Aha, no dobre a zbil vás ako to uvádzate v správe? – otrávene sa usadil na peň.

– Áno, a zbil ma hneď po tom ako som mu povedala že mám syfilis. A teraz už aj on. – Erža sa usmiala na policajta.

Policajti sa snažia dvihnúť lietadlo no nejde im to. Prichádza za nimi generál.

– Čo to robíte? – generál neveriacky krúti hlavou nad partiou chlapov snažiacich sa udvihnúť lietadlo.

– Snažíme sa že čo to dá keď chce človek uniesť lietadlo. – policajti ochotne a v pozore odpovedali.

– Vy ste blbí. Ak chcete uniesť lietadlo, počkajte kým bude vyššie. Potom je menšie, bude sa vám ľahšie niesť. – generál zaperlil.

V mestečku skončilo policajné auto v járku.

– Pán podporučík, ako mi vysvetlíte, že vaše auto skončilo v járku? – kapitán vyšetruje.

– Pán kapitán, ale ja som v tom aute nebol sám. – policajt sklonil hlavu.

– A kto riadil motorové vozidlo? – napäto sa opýtal.

– No predsa vy! –

Tá tabletka pre mňa vyriešila iba jedno. Iba to, že budeme zase so známymi dobrí priatelia. Kandidoval som len tak zo srandy. Preto to miesto dostane ten, kto si ho zaslúži. A pochopil to aj známy.

– Dobré ránko, potrebujem stavebné povolenie na altánok. – prišiel na úrad. – počkajte, vy ste odkedy starostka? To je zaujímavé, že mne ušla takáto informácia. – začudoval sa známy.

– Áno, ale to, že môj manžel umrel, to vám asi neušlo, že? Mimochodom, už sa mi podarilo získať od správy ciest aj všetok jeho popol. Už chýba len malíček na ľavej ruke, ale to nevadí. No a on nechal testament, že si želá, aby som sa starostkou stala ja. – usmiala sa novopečená starostka.

– To je síce milé ale takto neprebiehajú spravodlivé, priame, tajné voľby. – známy sa zadivil.

– To nie, ale poznám sa s predsedom ZMOSu. – usmiala sa starostka.

Keď som sa dopočul o vyvrcholení situácie, rozhodol sa urobiť to aj ja. Dať si tabletku zabudnutia. Spomenul som si pri tom na moju najlepšiu kamarátku a minúty pred ich svadobnou nocou.

Známy niesol svoju novomanželku do izby kde sa malo naplniť jeho právo prvej noci.

– Miláčik, ja ťa tak milujem. Odnesiem si ťa do izbičky, ty moja panna. – usmial sa na jej alkoholom vytvorený úsmev.

– Bože, takto to vždy dopadne keď si uhnem. – zasmiala sa nevesta, ktorú radšej známy hneď zatvoril v izbe.

Asi pochopiteľná je jedna vec, že tabletku zabudnutia si starostka sama od seba nedala. Ale dcére známeho som ju priniesol do bábovky.

– Ahojte, kamaráti. Tak som zase tu. – usmial som sa na nich.

– Mário, tak dávno sme ťa nevideli. Vitaj! Ale s tou bábovkou si si nemusel robiť starosti. – Helenka sa na mňa usmiala.

– Ani som si veľmi nerobil to je bábovka, ktorú som kúpil – upiekol. Viete, nechcel som dusiť sliepku na miernom ohni ako Helenka po svadobnej noci. – žmurkol som okom na všetkých troch – na známeho, Helenku a známeho dcéru.

Priniesol som im polovicu bábovky, ale predsa len som kúsok z bábovky, v ktorej bola nastrúhaná tabletka, dal aj starostke nech náhodou ak si na obecnom zastupiteľstve uhne pol litra vína, nech neprezradí, čo nemá.

– Milí moji známi, pekne som vám tú bábovku rozdelil. Je ako graf – tá zelená časť je pre mladú – (do nej som totiž nastrúhal najviac z tabletky zabudnutia) – ružová pre Helenku a hnedá, tradične pre teba, kamarát. – usmial som sa na nich.

– Ale prečo to robíš? Veď si nikdy nič nedoniesol na návštevu. – Helenka sa usmiala.

– Už len z jednoduchého princípu, mám vás neskutočne rád.  –

Ešte predtým sme sa pre istotu zbavili všetkých papierov súvisiacich s voľbami. Preistotu!

V tejto chvíli o voľbách už nikto nemá žiadnej potuchy. Všetko je v maximálnom poriadku.

Viete, aké poučenie vychádza z tohto príbehu?

Človek nedokáže zabudnúť, no vie odpúšťať.

A keď to nie je možné, je potrebné tomu trochu pomôcť!

Známy v posteli leží s Helenkou.

– Miláčik, veľmi ťa ľúbim a mám na teba obrovskú chuť. – potichu jej šepká do ucha.

– Čo ti šibe? Ja som tvoja žena a skoro ráno treba vstávať. Tak makaj! – Helenka sa nahlas zasmiala.

A ako sa darí novej pani starostke?

– Prepáčte, pani … – policajt s úsmevom prišiel k okienku auta.

– Neviem či ma skôr máte vy informovať že som prekročila rýchlosť o tridsať kilometrov alebo že som známa predsedu Združenia miest a obcí Slovenska? Dovidenia.  – usmiala sa a pokračuje v ceste ďalej.

KONIEC