Čo je to pravda? Túto úvahu dnes nezačínam citátom, pretože je dôležitejšie hľadať odpoveď na tento rébus. A omyl? Je opak pravdy?
Dennodenne sa v zákutiach Slovenska hovorí o tom, kto hovorí pravdu. Nikdy ľudia nehovoria o tom, že z úst politikov vychádza pravda. Taký istý názor vedú aj o svojich susedoch. Často si vedia stáť iba za pravdou seba, svojej rodiny či priateľov. Ako teda môžeme čakať, že človek dokáže objetívne spoznať pravdu? Milovať niečo, respektíve niekoho, o kom alebo o čom nemáme úplné informácie je ľudské. Nikdy nebudeme poznať pravdu v rýdzom význame. Dnešná doba je plná klamstiev a tak človek nepoznane miluje omyly. Klamstvo je tiež omyl. Prvýkrát bolo chybou, no od čias Adama a Evy a zakázaného jablka, sa z neho stal zvyk. Do duše človeka nikto nikdy nenainštaluje detektor lží a tak vždy budú pravda a omyl súperiť na pôde našej modrej planéty.
Voltaire bol filozof, ktorý bol uzmierený s nesmrteľnosťou omylu a zaujal k nemu veľmi správny postoj. Pravdu berie ako niečo vzácne, čo by mal človek milovať a omyl, ktorý má v ľuďoch tendenciu monopolu, ako predmet odpustenia. Oddávna tu boli omyly všetkého druhu. Tak prečo by nemali jestvovať v budúcnosti? Keď im v minulosti určil hranice sám Voltaire, prečo by toho nebol schopný človek dneška? Typickým príkladom súboja pravda kontra omyly, sú novinári. Sú vedení k milovaniu pravdy a k tomu, aby odpúšťali omyly. Tu sa vzťah k omylu čiastočne zmenil. Častokrát musia omyly odpúšťať tí, ktorí sú ich figurantami. Pravda má byť najvyššou hodnotou, hoci občas chutí veľmi horko. Klamstvo jeho odosielateľovi chutí veľmi sladko, no krátke nohy sú predbiehané tými dlhými.
Všetkému človek v živote prikladá istú hodnotu a vymedzuje hranice či pravidlá. Ak človek dokáže, neprihliadajúc na seba, odpúšťať omyly, zvyšuje u seba hodnotu pravdy. Ak sám klame, ako môže odhadnúť škodu, ktorú utŕžil klamstvom ten druhý? Človek klame desiatky krát denne. Každý a bez rozdielu. Bez výnimky, každý z nás dusí v sebe tajomstvá, ktoré sú ešte väčším detonátorom ako zastieranie pravdy samotné.
Mnohokrát sa čudujem, prečo občas ľudia mlčia. Isté percento podielu na tichu má aj to, že človek nie je schopný navrhnúť vhodnú tému na rozhovor. Keby boli ľudia neomylní a neklamali by, človek by nevedel, čo povedať skôr. Navyše, nepoznal by skutočnú hodnotu, akú so sebou pravda prináša. Mnohokrát je ticho podmienené typom osobnosti človeka. Niekto rozpráva viac, iný menej. To, že sa niekomu celý deň nezatvoria ústa ešte neznamená, že je stroj na rozprávanie úprimných slov. A neplatí to ani o tých menej výrečných.
Voltaire veľmi dobre vie, že omyly sú neústupčivé. Človek je povinný odpúšťať a jeho povinnosťou je milovať pravdu. Pripadá vám to ako výsada? Je to ťažkodosiahnuteľná vec, no zaručená cesta k spokojnosti. Klamstvo je hlavným vchodom k ďalším nešťastiam a zatvára nielen srdce, ale aj okolitý svet. Často netušíme, či šírime správnu informáciu a keď chceme postaviť klamstvu nepreskočiteľnú prekážku, musíme merať radšej dvakrát. Voltaira som osobne nepoznal a neviem posúdiť, ako sa omylom reálne staval zoči voči. Iste viem, nemohol o sebe tvrdiť, že je neomylný. Týmto pohľadom sa staval k ľuďom. Každý by mal milovať iba to správne a omyly vykázať zo svojho života. Počúvať hlas svojho srdca, pretože ak sa človek drží tejto myšlienky, môže ho bez obáv poslúchať.
Staré pravidlo „dvakrát meraj a raz rež,“ je slovenskou verziou Voltairovho výroku. Odpustiť tým, ktorí svoj meter kdesi zabudli, je nielen znak ľudskosti, ale hlavne, dospelosti.
Celá debata | RSS tejto debaty