kaligramy

„Keď človek niečo stratí, neskoro pochopí, akú malo to stratené skutočnú hodnotu.“ Čo ak človek stratí v sebe človeka?

Hovorí sa, že každý z nás je človekom. Podľa práva je rovnakým človekom aj misionár aj masový vrah. Keď si to tak vezmeme, Boh nás všetkých meria tým istým metrom. To, že niekto stratí štatút človeka, vraha ľudia odsúdia alebo z modly si človek vytvorí boha, tak to je iba ľudská pohnútka. Úsudok, ktorý si ľudia častokrát robia priskoro. Komenský vo svojom najznámejšom diele kráča po svete s mámivými okuliarmi. Už počas baroka mali ľudia neobjektívne názory na svoje okolie. Putovateľ nachádza východisko v čistej láske k Bohu. O niekoľko desiatok rokov sú ľudia s filozofiou sveta nespokojní. V hnutí New Age hľadajú novú dobu a tak sa mení pohľad aj na človeka.

Ľudské správanie ovplyvňuje aj rozmanitosť názorov. Keby chceme rozpoluplnosť ľudských názorov zakresliť do určitého obrazca, kapacitne by to určite nebolo možné. Spoločnosť vytvára o jednotlivcovi názor plný kontrastu. Jeden človek ho vidí ako dobrého rodiča, iný zas ako zlodeja v samoobsluhe, ktorému deti doma umierajú hladom. Mozaiku spoločnosti zjednodušuje to, že sa ľudia združujú. Majú podobný, alebo rovnaký názor na určitú vec, no ak niekto túto zásadu poruší, prechádza do inej spoločnosti. Prečo keď človek zmení svoj názor, tak musí odísť? Kvôli tomu, aby zbytočne nevytŕčal z davu? Alebo kvôli tomu, aby neotvoril oči ostatným slepým? Presne, kvôli tomuto sa ľudia boja skutočnosti. Ostávajú ukrytí vo svojej ulite pod dozorom číhajúceho okolia, ktoré im pozerá cez ramená.

Človek je občas presvedčený o opaku a pozná celú pravdu. Strach z toho, že bude osamelý, ho núti tancovať tak, ako ho okolie núti – na tenkom ľade. Ten, kto pozná pravdu, nechce skončiť na okraji spoločnosti s tým, kto je vinný neprávom. A tak sa častokrát aj v dobromyseľnom človeku stráca človek. Ľudstvo sa nepoučilo z histórie. Aj náboženstvo, aj literatúra či história, v nás ostatných musia zapáliť sviečku, ktorú si od nás odpália tí druhí. Pravda, ukrytá v plameňoch ľudstva, má byť nielen skúsenosťou, ale aj varovným prstom.

Jednotlivec spoločnosť nezmení. Ako potom v ľuďoch nájsť človečinu? Spoločnosť je ako reťaz, spája, no jednotlivé články obmedzuje. Keď sa podarí jednému článku vymaniť, tie ostatné majú väčší priestor. Počujú hlas a uvažujú, prečo ten jeden článok z reťaze odišiel. Ľudia musia byť objektívni. Človek musí byť ako správny novinár – všetko si overiť z dvoch zdrojov. A ak ľudia nepoznajú správnu cestu von z tohto labyrintu, jednotlivec im ju musí ukázať. Tak aspoň trošku očistíme spoločnosť. Vzbura proti zlu a vytrácaniu charakteru človeka korení v sile jednotlivcov. Ak je spoločnosť ľudská, pochopí, prečo to človek urobil a zo zatvorených očiek mačiatka sa stav videnia spoločnosti môže zmeniť na orlí neklamný pohľad. Spoločnosť musíme očisťovať po segmentoch. Tak, ako je reťaz zviazaná, tak ju musíme aj my, rozpletať. Ako hovorí klasický slovenský aforizmus: Každá reťaz je zložená zo samých núl. Ja len dodám: Ak sa človek stane jednotlivým článkom a nenechá sa dusiť tými ostatnými, očistí hlavne seba a časom možno aj spoločnosť.

To je veľká pomoc. A nie je založená na profite jednotlivcov. Pomoc nešľachtí iba prijímateľov či darujúceho. Musí byť benefitom pre spoločnosť. Aby sa nestrácal človek iba v jednotlivcovi, ale ani v spoločnosti človečina.