kaligramy

Priateľstvo je ako nerozviazateľný uzol. Taký, ktorý nie je možné pretrhnúť, no veľmi ľahko ho môže človek stratiť.

Citát, ktorý je merítkom mojej úvahy, je od veľkého spisovateľa a ja osobne by som takúto hlbokú myšlienku o priateľstve inému autorovi ani neprisudzoval. Priateľstvo má svoje hranice. Nehovorím o členení územnej samosprávy, mám na mysli hranicu priateľstva.

Sartre hovorí, že k poznaniu samého seba potrebujem iného človeka. Je dobré mať niekoho, kto pri rozhovore s vami nenosí ružové okuliare a povie vám narovinu, čo si o vašej situácii myslí. Často je to bez škrupuly, no nikdy nie zavádzajúce. Rovnomenný autor diela Múr má na mysli priateľa. Podľa môjho názoru, ľudia, ktorí neprajú človeku, vôbec nepomáhajú sebapochopeniu. Častokrát sa nás snažia zmeniť a je len na nás, ako sa k ich výrokom postavíme. Viem, ľudský mozog musí byť často v režime „jedným uchom dnu, druhým von,“ no aj z negatívnych rečí sa dá ponaučiť a občas je dobré zistiť, či ten diablov učeň nemá náhodou tak trošku pravdu.

Ak v sebe človek ukrýva aspoň náznak sebakritiky, ktorá preniká navonok, počúva hlas rodiny a priateľov. Občas si z človeka vedia dobre vystreliť. Sú chvíle, kedy svoje myšlienkové toky adresujú z hĺbky srdca a je potrebné uvedomiť si, že oni majú mozaiku s naším menom poskladanú inak, ako ju vidíme my. Uvedomme si, sú to ľudia, ktorí sú ochotní byť našou bielou paličkou v tme nášho života. Mozaika pochopenia obsahuje trpké skladačky, je to bonboniéra vyskladaná trpkými cukríkmi. Cesta k dospelosti je vykladaná tisícimi kartónmi takýchto bonboniér.

Je to iba otázka dospievania? Aj keď si občas dospelí myslia, že sú neomylným tutoriálom pre svoje deti, aj oni potrebujú toho druhého. Ten druhý môže byť aj dieťa? Myslím, že teória tretieho oka u detí nesporne funguje. Vidia veci inak a sú väčšími vizionármi ako tí, ktorí sú o niekoľko dekád starší. Vedia poradiť, potešiť, sú plné elánu a čisté voči tomuto svetu. Ich nápady sú občas veľmi detské, veď kto z dospelých nie je občas dieťa?

Priateľstvo je aj otázka veku. Generačné rozdiely častokrát kopú priepaste do komunikácie a človek potrebuje ku pochopeniu seba niekoho vekovo prijateľnejšieho. Sú veci, o ktorých sa dá rozprávať s dieťaťom, dospelákom či dôchodcom individuálne. Najdlhšie konverzačné mosty sa dajú stavať s rovesníkmi. A tento most nás vedie k sebapoznaniu. Človek sa nevie kvalitne ohodnotiť z vlastnej pozície. Ten druhý ho dokáže zneistiť, no naviesť na obchádzku slepej ulice. Nečakajme, že to bude jednostranná citová dotácia. Prirodzene, za priateľstvo sa neplatí. Iba jednou formou. Druhá strana komunikačného kanálu tiež očakáva, že aj my doložíme zopár častí do mozaiky poznania. Skutočné priateľstvo nie je oslobodenie pre jedného z účastníkov, je slobodou pre všetkých participantov. A sloboda korení v poznaní. Je založená na istote.

Sartre vidí priateľstvo ako niečo, čo hraničí so smrťou. To, že sme schopní riskovať život pre toho druhého. Na jednej strane, sme schopní postaviť sa proti tomuto múru na odstrel spolu s priateľom, čakať na posledný pozemský súd a na druhej strane, sme schopní zmiasť súpera kvôli súputníkovmu životu. Človek musí byť schopný rozoberať ten múr medzi ľuďmi tehličku po tehličke a vidieť toho druhého, čím ďalej, tým zreteľnejšie. Zdravo dôverovať a vážiť si obetu. Priateľ, na ktorého sa pozerám bez zvuku, je iba kulisa samotty. Načúvaním človek získa nielen obraz toho druhého, no hlavne, obraz samého seba.

Ak niekoho dokážeme pochopiť, bol by v tom čert, aby ten múr medzi nami nedokázal ničiť aj on. Priateľ nechodí iba s bonboniérou plnou sladkých cukríkov, chodí aj s chuťou dneška. Sila pochopenia seba samého a priateľa, to nie je o ružových okuliaroch. Je to o videní tejto doby a naostro.

Ak ste našli takéhoto priateľa, nedržte ho citmi a ani okovami. Skladajte obe mozaiky a ničte múr, ktorý túto mozaiku pohlcuje.