Vzdelávať sa dokáže človek iba tým, že porozumie ostatným. Tak by sme mohli parafrázovať výrok jedného veľkého človeka. Čo ak človek nerozumie sebe?
Človek nemôže byť vnímavý iba navonok. V tom prípade je iba oknom a nie zrkadlom. Darmo bude rozumieť ostatným, keď nedokáže porozumieť sebe. Porozumenie je dláždené ľudskými chybami. Keď ľudia nemajú v sebe zrkadlo, ťažko môžu byť oporou pre svoje okolie. Bytosť sa stále točí v tom istom kruhovom objazde a tu pramenia všetky chyby. Osobnosť sa na chyby pozerá s nadhľadom, nie zvnútra, v ktorom sú pohltení hriešni. Keď hľadí na svoj obraz kriticky, vidí všetky svoje chyby. Ale ten, kto je nekritický voči svojej osobe a hľadí dokonalo, ten ich vidí iba na svojom obraze. Nie vo svojej tvári. Po svete teda stále kráča poriadna tlupa Dorianov Grayov. Na ulici stretávame aj namotávačov, takých, akých opisuje Wilde vo svojom kultovom diele. Je najhoršie, že ľudia v sebe ukrývajú modely oboch charakterov. Sú navádzaní a zároveň, navádzajú na zlé. Ľudia tretieho tisícročia nehľadia mnohoráz na svoje chyby a tak sa na svojej ceste o tú istú haluz potkýnajú tisícráz.
Tie isté chyby v rodine. Prečo otec opäť začína s alkoholom? Aký má dôvod jeden z rodičov, že podvádza toho druhého? Zas dcéra spadla pod jarmom drogovej závislosti? Prečo syn opäť vymenil kopačky za popolník? Za všetko môže pomyselná jedna spadnutá haluz a obraz samého seba, ktorý ľudia vidia so zatvorenými očami. Zlé vzory či vlastná zvedavosť nezanechávajú krvavé fľaky na obraze, hmatateľné sú práve na tele i na duši človeka. V práci sa človek tiež točí okolo rituálov, ktoré ho zväzujú k opakovaniu toho istého nepoctivého úkonu.
Kto alebo čo môže za tieto chyby? Závislosť človeka sa postupne šplhá výš a prerastá mu cez hlavu. Ovplyvňuje jeho konanie a pri jej porážaní jednotlivec upadá do omylov, aj keď opačným smerom. Chyby nie sú rovnako veľké ako tie iné. Sú ale veľké chyby ako nádor. Ostatné sa na ňu nepatrne nabalujú, no keď ich človek oľutuje a poučí sa z nich, eliminuje ich zo svojho života. Po pochybení chce dať svojej duši miernu náplasť formou spovede. Tá môže byť pre psychiku aj negatívnym alarmom. Človek si povie: Bolo mi odpustené, idem do toho zas. Je potrebné uvedomiť si, že v obraze osoby je všetko zapísané. A po každej rane musí zákonite zostať jazva na duši.
Priznať si chybu je nielen šľachetné, ale hlavne poľahčujúce pre dušu. Ak sa v nás chyba vzmáha a rastie, človek môže zavrhnúť svoj obraz a tým zabije sám seba. Obraz nebude očistený, no navonok bude stále vyžarovať krásu. Psychika človeka je ovplyvniteľná iba do určitej miery. Hranicu tvorí podvedomie. Človek musí byť silný a mať motiváciu aby opäť nespadol. Ak bude mať človek vôľu z kameňa, dokáže byť šťastný. Pohoršenie je tu kvôli tomu, aby zničilo naše šťastie a my si môžeme vybrať. Pozemšťania dostali slobodnú vôľu, no do vienka nám boli pridaní aj radcovia – ľudia, ktorí si niečím podobným prešli a chcú nám pomôcť s dvíhaním bremena, ktoré nám pod nohami stihlo narásť.
Nie je čas na výčitku. Všetko bolo skúsenosťou a ak sa to stalo po prvýkrát a naposledy, je potrebné to brať ako skúsenosť. Pretože iba vtedy to môže človek prekonať s nadhľadom. Ak sa to opakuje, určite poznáme niekoho, kto si touto cestičkou už prešiel. Pretože na štart môže vyjsť iba skutočne pripravený hráč. A do cieľa iba tí najlepší. Víťaz nemusí byť iba jeden.
Buďme voči sebe ostražití, aby sme v nepoznaní seba a v zúfalstve nezabili svoj čistý obraz. Nie ten namaľovaný. Obraz svojho vnútra. Pretože ten nezabijeme.