„Koexistencia nie je možná.“ Toto vyhlasujú samozvaní vstúpenci Greenpeaceu.
Existovanie človeka v pravom slova zmysle podľa môjho názoru nie je iba o svojpomocnosti osoby. Keby bytosť žije bez kohokoľvek, respektíve čohokoľvek, najskôr by sa zbláznila a neskôr umrela. Filozofi a ľudia, ktorí nežijú iba pod taktovkou prírody, vedia, že všetko má svoju súvislosť so všetkým a má svoje opodstatnenie. Keď sa človek zamýšľa už len nad slovenským príslovím, ktoré nám hovorí, že bez vetra sa ani lístok na strome nepohne, pýta ta: Je pre život naozaj potrebná koexistencia? Bytia vecí a ľudí okolo nás?
Aký je môj pohľad na koexistenciu? Je to kompromis medzi niečím komplementárnym a substitučným. Dokážeme žiť aj bez niečoho nahraditeľného či doplňujúceho. To závisí od potrieb človeka. Keď je hladný, môže si namiesto rohlíkov kúpiť celý chlieb. Ak chce človek jesť s väčšou chuťou, kúpi si bábovku s posýpkou. Vidíme, že koexistencia korení už v základných potrebách. Sú ľudia vyberaví, ktorí si namiesto minerálky kúpia radšej sladené vody. Koexistencia, teda vzájomné spolužitie, nie je iba o bublinkách či posýpkach. Źivot by bol bez koexistencie nudný a náročnejší. Učenie by bolo ťažšie zvládnuteľné bez čokolády, chlieb bez masla by nebol tak pôžitkársky a kuchyňa bez spotrebičov by bola ako zo stredoveku.
Spoločenský tvor sa nesmie obklopovať vecami, ktoré zatieňujú prístup k dvojnohému stvorenstvu. Základné ľudské potreby bežný človek obohacuje o spoločenský život a blízkych. Na to človek nemusí byť ani prieberčivý. Stačí mu sloboda myslenia, miera všeobecného vkusu a hlavne, zdravý rozum. Všetko má svoj čas začať a všetko musí raz skončiť. Nehovorím iba o životnosti našich práčiek či mikrovlniek. Koexistencia musí byť v živote človeka progresívna. Nesmieme zostať na mŕtvom bode, pretože koexistencia okresáva diamant vo vnútri človeka.
Fyzický a duševný vývoj v človeku kryštalizuje a po tých kryštáloch musí človek siahnuť. Stále sa dostáva do spoločnosti nových predmetov, ktoré môžu nahrádzať tie staré, no človek vždy nejaké musí mať. Koexistencia je o vyšších hodnotách. To slabšie vymiera a človek sa musí zbaviť najslabšieho článku a najmenej efektívnej potreby. Aj v zaostalých krajinách ľudia potrebujú koexistenciu. Nie je to o suveníre alebo daroch. Potreby človek premieňa na statky a tie na svoj rozvoj. Myslenie zas na lepšiu budúcnosť. Správna voľba koexistencie nielenže uľahčuje, ona aj zabezpečuje. Úspešný a lepší pobyt na našej planéte. Koexistencia je nielen inšpirácia, ktorá z nás môže urobiť milionárov, je o správnom postoji človeka k nej.
Ćlovek reálne existuje iba pod vplyvmi okolia a pod vzruchmi, ktoré na neho vplývajú. Keby veci a ľudia okolo nevykonávali žiaden pohyb, boli by mŕtve, človek by bol pretvorený na ich obraz. Som presvedčený o omyle Greenpeaceákov a na vlastnom tele a vlastnej duši som pocítil koexistenciu. Myslím si, že nie je o veciach. Je to o cite k nim. Bytosť žije s ľuďmi a častokrát sa stáva stabilným členom spoločnosti a to pomocou hmotných prostriedkov. Nesmieme sa rozhodovať medzi ľuďmi a vecami. Koexistencia je o vyváženej plnosti života oboch jej foriem.
Ľudia a veci sú od seba nekompromisne závislé, samostatne aj spolu. Niekto viac, iný menej,závisle od potrieb človeka, vedeckých pokrokov či dobe.
Obklopme sa užitočnými vecami a ľuďmi a iba tým, čo je pre nás skutočne dôležité. Inak sa z nás stanú bordelári a z nášho života antikvariát. Nebuďme zatieňovači koexistencie, ktorá funguje po tisícročia.