kaligramy

„Neexistujú všedné dni, ktoré ukazujú svoju všednosť. Sú to iba unavené oči, ktoré nechcú vidieť ich sviatočnosť.“ Takýto pohľad na všednosť mal legendárny český herec Ján Werich. Neschopnosť vidieť sviatočnosť sa odráža na človeku. Keby sa niekoho z priateľov opýtame, aké je antonymum od slova všednosť, isto by niekto povedal – vzácnosť.

Mnohí ľudia hovoria, že existuje iba čierna a biela. Teda v živote nepoznajú kompromis.

Z takéhoto pohľadu usudzujem, že ani vzácnosť so všednosťou životom človeka nemôžu kráčať za rúčky. Čo je všednosť? Rituál alebo určitý zvyk, nebodaj zlozvyk? Je to ranná káva či pravidelné sledovanie obľúbenej show? Počasie, ktoré nás už omrzelo alebo práca, v ktorej robíme každý deň to isté? Priznám sa, mám menší zlozvyk, už sa z toho naozaj stáva rituál – zvyknem si zalistovať v slovníku cudzích slov. Vy to nemávate? Tak potom asi listujete vo frazeologickom alebo v cestovných poriadkoch. Ako tak listujem, len tak z recesie, našiel som tam slovo „stereotyp.“ Každý z nás to pozná skôr z praxe. Vedľa tohto kľúčového slova som našiel krásnu slovenskú vysvetlivku – všednosť. A tak sa aj z môjho listovania, pomaly ale isto, stáva všednosť. Je dobré mať rituály? Spomínaný stereotyp ľudia „nelajkujú“ vo svojom živote, aj keď, pozitívne návyky sú vítané. To, že si človek ide ráno zabehať je úctyhodnejší stereotyp ako keď beží do krčmy. V pohostinstve sa určite naleje ako prasiatko v liehu, no pri behu môže stretnúť lásku svojho života alebo päťeurovku bezbranne ležať na zemi. A potom môže ísť na pivo. Stereotyp musí prinášať ovocie. Inak je všednosť absolútne neúčelná.

Opakom všednosti môže byť vzácnosť. Aby som uviedol na správnu mieru pohľad „čierna alebo biela,“ dodám to, že zo všednosti a vzácnosti sa dá vytvoriť celkom pekný dalmatínec. V pachtení za tým, aby bol človek „in,“ nemôže byť vo všetkom celkom iný, ale zas ani rovnaký, ako jeho okolie. Teda nevytŕčať z davu a ani sa ním nenechať násilne udupať. Aké je to byť vzácnym človekom? Pestovať zdravé stereotypy (nemusí to byť práve jogging) a byť vzácny v názoroch. Veď kto by nemal rád uvoľneného človeka?

Väčšina ľudí sa snaží získať svoj grál tým, že tlačí na pílu. Tou pílou sú ľudia, situácie a Boh. Nechcú počkať ani do ďalšieho žmurknutia a neveria osudu. Tým, že človek niečo očakáva, pozná, čo chce a vie odhadnúť, či chce malé doboškové rezy alebo veľkú Sacherovu tortu. Šťastie neprichádza na pozvánku a vždy prináša verdikt. Je to nečakaný hosť a keď bytosť neočakáva veľký kus torty, zvykne prísť ešte väčší. Vzácny človek nie je neznesiteľne otravný. Je to hráč s veľkým „H.“ Čaká, kým osud pohne figúrkou, aby on mohol po šachovnici posunúť tú svoju.

Čakanie trvá dlhé hodiny, no nečakanie skracuje čas, ktorý si človek vypĺňa spomínaným zdravým stereotypom. Dá sa vydržať so vzácnym človekom? Musí to byť osobnosť, ktorá nezačne nudiť a jej život neupadá do stereotypu. Tým, že slobodne dýcha a nediktuje životu svoje očakávania s dátumom splatnosti, ostáva sám prekvapený situáciou, ktorá nastáva, poväčšine milo.

Taký človek nemení tvár, mení pohľad. Nehádže perly sviniam a nenechá sa vydržiavať. Jednoducho si váži ľudí a v hlave má rovnicu. Keď si ľud neváži jeho, prichádza tam, kde nájde pochopenie. Nesmie byť obklopený všednosťou zo všetkých svetových strán, pretože ho to privádza do väzby nervozity. Vzácny človek je teda tam, kde ho potrebujú a na druhej strane rovnice sú ľudia, ktorí mu pomáhajú. Ľavá strana sa u neho musí rovnať pravej.

Asi nemusím nikomu vysvetľovať, že život má prísnu tvár. Nemusíme mu robiť grimasy, stačí sa naň usmievať. Denne okolo nás prechádza svorka utrápených tvárí. Funguje ich život? Visí nad nimi Damoklov meč a život ich zasahuje do Achilovej päty. Vzácna osoba nie je vítaná iba u ľudí, férovku si s ním zahrá aj osud sám.

Pach vzácnej krvi cítia aj neprajníci, ktorá nám chcú uškodiť. Chcú odísť zo svojho kruhu komplexov a lístok von získať na náš účet. Mnohokrát si myslíme, že je to náš osud. A veru že nie. Sú to ľudia, ktorí v boji s osudom prehrali, tak to skúšajú u nás. Vzácna persóna osud neberie ako súpera, berie ho ako svojho kolegu. Bojovať mnohokrát musíme aj sami so sebou, aby sme vyhrali nad neprajníkmi. Úsmev je výstavbou úspechu.

Kde začať? Touto chvíľkou. Utápate sa na balkóne v popolníku? To nie je vzácnosť. Krásne a nevšedné je vziať domáceho miláčika behať. Boli ste so svojou polovičkou v spoločnosti? Pozeráte sa na svoju prácu iba ako na bankomat? Zmeňte to. Urobte z čiernej bielu. Hádžte kockou dovtedy, kým nepadne šestka. Nie však do nemoty. Zmeňte pohľad na svet tým, že sa pozriete do zrkadla s úsmevom. Nie je krásne byť vzácny? Cítiť zo seba tú úžasnú sviežosť, ktorá v ostatných hasne? Vyriešiť svoj problém znamená byť vzácny. Nebyť v tom kruhovom objazde trápení celú večnosť.

Vzácnosť nie je receptúra, ktorú nám niekto zadá. Každý ju hľadá v sebe, nachádza vzácne a eliminuje zlú všednosť. Pre niekoho je vzácnosť ísť na dovolenku. Problémy zahodiť šmahom ruky a ísť sa slniť na chorvátsky asfalt. Ja ostávam tu a neodkladám problémy o dva týždne, nedajboh ad acta. Problém môže byť vyriešený, kým sa ostatní vracajú z dovolenky. Vzácnosť je teda relatívna. Nie som zaujatý voči cestovaniu, no stále mám čo riešiť. Gráciu docieli každý svojím chodníčkom. Každý okamih je jediný a preto ho nepremárnime. Prekvapujme milo a neškoďme, aby nám neskôr neublížila druhá strana rovnice.

Cesta k vzácnosti smeruje cez všednosť. Keď sa raz dostaneme z jej pazúrov, môžeme byť vzácny aspoň pre jednu osobu, ktorú najviac na svete milujeme.