kaligramy

Peniaze mali pre mňa kedysi výsostný význam a ako dieťa som ich rozhadzoval detskými hrabličkami na samolepkové albumy a čokoládové vajíčka. Keď som si popri škole ako maturant začal privyrábať, potvrdilo sa mi staré známe Murphyho: „ Keď máš čas, nemáš peniaze.“ Toto leto, popri tom, ako mi na účet pritiekli peniažky, som mal vďaka otrasnému počasiu dostatok času a tak som sa zamyslel nad opačnou interpretáciou tohto príslovia.

O peniazoch sa dá žartovať, no je to celkom vážna vec. Keď človek získa štatút študenta, hlavou mu neprebleskne iba to, že zažije študentský život vo veľkom meste, no bezpochyby aj to, ako pomôcť sebe a mamine, aby mi nič nechýbalo. Cestovné má síce študent zvýhodnené, no náklady spojené so štúdiom sú celkom inou čiastkou. Práca šľachtí a trošku bolí. Ale mať vlastné peniažky a myslieť aj na budúcnosť je veľmi dôležité. Cestovanie vdiaľ a domáca kuchyňa je nemožné dať dokopy a nemienim za prvé tri dni v škole umrieť hladom. Človek robí na chlieb a ja ako študent som na brigáde daňovo oslobodený, takže na zemiakový chlieb robím trošku kratšie ako ostatní. Tak mi ostane viac peňazí aj na koníčky. Mnoho mojich známych zásobuje drobnými trafiky po celom okolí, ja som si nasporil na športové viacúčelové hodinky. Veď v Nitre ten čas plynie rýchlo. Keďže študentom nebudem naveky, odkladám si aj na budúcnosť.

Veru, s peniazmi je ťažko. Keď mi z účtu odídu peniaze určené na budúcnosť, neminiem ich. Situácia sa má tak, že cestovné cestuje priamo z mamininej peňaženky a čiastočne aj na stravu. Aj keď pravdou je, že z troch rezňov si asi dva preplatím zo svojho. Musím alebo chcem? S peniazmi je ťažko. No kto chce štandard? Študijné materiály nie sú lacné. Jednoducho, komu sa v lete nelení, tomu sa na jeseň zelení. A keďže som mladý človek, myslím aj na zálety. Veď také rande niečo stojí.

Peniaze ťažko prídu a ľahko odídu. Preto pravidelne počúvam ich dupot a aj napriek tomu, že končí leto, chcem brigádovať ďalej. Veď nech je čo míňať. Jednoducho, človek s peniazmi nemá nikdy pokoja. Je super kráčať k bankomatu, keď viete, že niečo zo seba „vypľuje.“

Nemyslite si, že som celé tri mesiace strávil v robote. Študentské maximum som si síce splnil, no činilo to iba osem dní do mesiaca. Veď peniaze z práce v ostatné dni by som aj tak preflákal. Je teda výrazne menej čo míňať, no záchranné koleso mi hádžu nepravidelné, no celkom dobré zárobky – „moderovačky“ či propagácia nášho futbalového klubu.

Brigádu zatiaľ vnímam ako koníček a každý týždeň si na ňu nájdem pár hodín. Nerobím predsa na sociálny systém či závislosti. Základný pracovný návyk som si získal už pred polrokom a neviem si ani predstaviť, že by mamina peňaženka dostala nálepku: „Všetky synove výdavky.“ Ale zas, povedzme si – na výške nebudem iba jesť a hýriť.

Život v meste je výrazne drahší a času je tam veľa. Dúfam, že sa mi podarí vyvrátiť pravidlo Murphyho zákona a že budem mať rovnako veľa peňazí ako času. Ale tie predsa nie sú najdôležitejšie. Láska je viac. No, veď aj tá niečo stojí a dúfam, že sa nezmení na lásku k peniazom.