Jules Verne, autor knihy 20 000 míľ pod morom by mohol byť hrdí na vedcov, ktorí sa priblížili k jeho veľkému cieľu – dostať sa do dovtedy zakázaných hlbín mora.
Príbeh sledovania života v hlbinách mora sa začal písať v tridsiatych rokoch minulého storočia. Otis Barton a Willliam Beebe poslali do služby štyri a pol tonové oceľové laboratórium s názvom batysféra. Málokto by asi tušil, že toľkú ťarchu unesie dva a pol centimetrové lano. Hoci skúmaný objekt toto zariadenie videlo iba v rozmedzí jedného kilometra, tento rekord si batysféra udržala takmer štvrťstoročie. Vynález zmenil pohľad vedcov na podmorský svet, no problém nastal pri prekonaní Archimedovho zákona – teleso je nadľahčované jeho vztlakovou silou. Sila stien teda nemohla byť väčšia. V súboji s prekonaním fyzikálneho zákona zohrala významnú úlohu hmotnosť lana, ktoré kompenzovalo nedostatok vztlaku. To bolo spúšťané z lode. Keďže sa vyskytol aj technický problém so synchronizovaním „gule v hĺbke,“ o dve desaťročia guľu nahradil batyskaf.
„Loď v hĺbke,“ ako batyskaf nazývali ľudia na začiatku druhej polovice minulého storočia, bola spúšťaná na základe poznatkov z pokusov so stratosferickými balónmi. Vedci ich vypúšťali do zóny deväť až päťdesiat kilometrov od Zeme. Beebeho vynález batysféry prekonal Auguste Piccard. Hlavný problém, s ktorým si musel vynálezca poradiť, bol vzťah medzi pevnosťou materiálu a tlakom. Našiel ale recept, ako má teleso raketového tvaru zápasiť s tlakom vo veľkej hĺbke. Ľudovo povedané, že teleso by nemalo klesnúť ku dnu ale vrátiť sa po istom čase späť k ľuďom.
Piccard si ponáranie užil iba dvakrát. Jeho endemit odkúpilo francúzske námorníctvo. Peniaze si neužíval, naopak, v Talianku vytvoril plán na zostrojenie niečoho veľkolepejšieho, toho, čo prekonalo prvú batysféru. Zostrojil batyskaf Trieste, z ktorého sa tešil až do smrti. Pokračovateľom bol jeho syn, ktorý vykonal ponor do hĺbky jedenásť kilometrov. Ten sa používal až do konca minulého storočia.
Hoci ešte stále nebol naplnený Verneho sen, v roku 2012 bola prejavená ďalšia snaha v podobe realizácie konceptu Sea Orbiter. Podmorské laboratórium bolo povýšené na oceánografické laboratórium. Posádka vykonávala nepretržité experimenty.
Vedci vytvorili aj podmorskú základňu Aquarius – tá obsahovala sondy, najmodernejšiu techniku, výťah, pozorovaciu základňu, prípravnú miestnosť na motory, jedáleň, kde mohli hladní vedci tráviť voľno. Nikto si netrápil hlavu s Archimedovým zákonom, keďže motor laboratória poháňali obnoviteľné zdroje. Zásoby jedla a úspešná misia boli dostatočné – vedci sa vrátili na súš s úsmevom. Oceán bol preskúmaný pod taktovkou Cousteho, ktorý prekonal rekord ponorov svojho starého otca.
V novom miléniu sa na ponoroch podieľa dokonca aj NASA. Aj vďaka nej sa v prvom roku nového storočia na floridskom pobreží vykonal ponor do dvadsaťmetrovej hĺbky.
Úspech novej technológie nevnímame so Sea Orbiterom iba v podmorskom svete – výskumy sa vykonávajú aj mimo neho. Či sa raz podarí pokoriť jedenásťtisíc míľ, to nevie povedať ani NASA. Jedno však vieme povedať iste, k cieľu sa už čoskoro môžeme priblížiť ešte viac. Vyvíjajú sa nové technológie, ktoré fanúšikom sci – fi nedajú spať.