Zrkadlo

Hutné sklo a útly rám,

každý má v ňom príbeh sám.

Svoje detstvo, tenký diár,

každé zverstvo, žitia svár.

Ten kremeň, sklo optiky

odhalí duše kameň,

i dobroty dotyky.

Vie toho viac než spovedník,

odrazu nič neutajíš.

Nie je žiaden záhradník,

sad života sám obrobíš.

Jemné vrásky, hlboké oči,

uši,

ktoré načúvajú duši.

Na čo myslíš,

keď ta hľadíš?

Na to, čo bolo, či bude?

Sypanie popolu až na poslednom súde.

Minulosť už nenahradíš.

Hlavu hore.

V lepší deň sa budíš.

Autor: Mário Špilberger