kaligramy

Dovoľte, aby som sa Vám v krátkosti predstavil. Volám sa Mário Špilberger. Aj keď takéto meno si budete pamätať veľmi krátko. Alebo možno nie? Ale pomôžem Vám. Mám jedného známeho no jeho menom ho menovať nebudem – aby ste si skôr zapamätali moje meno. Ale je s ním sranda – téda s tým kamarátom, nie s tým menom. V jeho živote sa mu podarilo  stihnúť sa rozviesť a spätne sa aj oženiť. Veľmi rád navštevuje pohostinské zariadenia no nie je ožran. Ja takých kamarátov nemám. Jeho manželka Helenka je na neho veľmi milá a jeho nemanželská dcéra (nepriženil si ju ale privial ju vietor z jeho letných vzťahov v Karibiku) má svojho ocka veľmi rada. A má rada aj svoju starú mamu.

Keď k nim minulý týždeň prišla na návštevu, všetci sa z jej príchodu tešili (poznám to, keď aj k nám prídu klebetnice na informačnú kávičku). No a dcéra môjho známeho sa opýtala svojej babičky:

– Babi, ako ste prišli? – spýtala sa Tamarka nesmelo dosť čiperne vyzerajúcej babky.

– Vláčikom, zlatíčko. – Babička sa milo usmiala a svojej ratolesti podala keksík, ktorý by ste márne hľadali v obchodoch.

– Babi? Ale ocko hovoril že vás čerti donesú. – Zasmiala sa a utiekla do izby.

Ale v žiadnom prípade nie je nejaký chrapúň, ktorý si svoju rodinu neváži. Najradšej však má svoju dcéru, ktorej na dobrú nôcku prečíta nejakú tú rozprávku:

– Kde bolo, tam bolo, za siedmimi krmítkami, išli sa sťažovať krava, kôň a somár na ministerstvo poľnohospodárstva na zlú stravu a chceli dostať stravné lístky. Najprv išla pred veľaváženú porotu krava. Vyšla von a nič. Povedali jej, že gastráče nedostane a že sa má ísť pásť. Hneď po nej išiel pred veľavážené ministerstvo kôň. Podľa tabuliek je však prepotrebný statok. No a nakoniec išiel dnu somár, veľmi dlho sa tam zdržiaval ale ponáhľal sa natoľko, aby sa mohol pochváliť svojim neúspešným predchádzajúcim. Vyšiel von a zahlásil:

– Iá. Dostal som dvojnásobný počet gastráčov a ešte aj kupóny. – veselo povedal somár.

Krava a kôň sa čudujú:

– No ale ako je to možné že sme tam boli my a ty, somár, si dostal a my nie?

– Viete, poviem vám jedno malé tajomstvo. Tí v porote boli moji spolužiaci zo základky. – Zasmial sa somár a odišiel preč. – dcérka sa zasmiala a zaželali si dobrú noc.

Tak musím vám povedať že v tejto rodine je naozaj veselo. A naozaj je vždy čo oslavovať.

Ale len vtedy keď sa na oslavu nezabúda. Neverili by ste, ale už rok ubehol odvtedy čo sa môj známy oženil s Helenkou. Tá sa mu snažila naznačiť že také dlhé obdobie treba naozaj silne buchnúť nejakým šampanským.Helenka zaraz spustila:

– Miláčik, vieš ty o tom že už je to rok od našej svadby? – Helenka vycerila svoje cirkevné zuby a snaží sa odpútať pozornosť od novín čítajúceho manžela.

– No, – prekvapene povedal, – aby si si nemyslela že som zabudol, tak už som vymyslel aj plán ako to skvele osláviť. Tuším to vychádza na víkend. Ja si kúpim fľašu vína a ty pôjdeš na dedinu k materi. – Veselo zahlásil známy.

No ale nakoniec to bol predsa len nádherný víkend. Fľaša ani odchod sa nekonali a môj známy aj s Helenkou odišli na víkend do Paríža. Veľmi romantický. Prvý romantický artefakt dovolenky nastal už v lietadle.

– Miláčik, mám pocit že sme si so sebou mali vziať aj chladničku. – Helenka pohotovo nadviazala rozhovor s driemajúcim manželom.

– Aha a načo by ti bola? Veď tu ti prinesú aj zmrzlinu a mne aj aperitívček. Načo by ti tu vo full service lietadle bola chladnička? – Začudovane stiahol z novín oči známy.

– Mala som na nej položené letenky. – Milo sa usmiala Helenka.

Keď mi rozprával kde všade boli, nestíhal som sa čudovať. Taký tuhý fajčiar, akým je on, vyšiel na Eifelovku za tri štvrte hodinu. Keď už vyšli hore a vypočul si dvojhodinovú prednášku rozsahu dizartačnej práce o škodlivosti fajčenia, zahlásil.

– Drahá, ale prečo by som teraz prestával fajčiť keď cigaretle zlacneli. – Povedal po tom čo z chuti vydýchol do francúzskej ozónovej diery svoju sekundovú dávku nikotínu.

– Miláčik, ako to? Veď tu vo Francúzsku sú aj iné dane. A pochybujem že nižšie. Ako si na to prišiel? – Helenka prekvapene odpovedala popri uhýbaniu sa nepríjemnemu kúdolu dymu.

– No lebo včera keď som si na hoteli kupoval tak stáli za tri kocky masla, dnes už len za dve. – Usmial sa.

Neuveríte kde tento môj známy pracuje. Je to naozaj seriózny podnikateľ – montuje do všetkých verejných priestorov kávomaty. Minule dokonca montoval v parlamentnej predsieni jedno svoje perpetum mobile a stal sa svedkom takej zaujímavej situácie. K ochrankárovi, ktorý ochraňoval jedného ministra prišiel novinár.

– Čo tu chcete? – Pýta sa ochrankár, ktorý má krk ako dve ihličkové tlačiarne dokopy.

– Idem zbiť ministra. – Usmial sa novinár.

Neverili by ste ale ten ochrankár sa k nemu priklonil nie preto aby mu jednu prifajčil…

– Ale sa ponáhľajte lebo o pol hodiny má rokovanie. – Pošepol ochrankár ktorý mal svoj dôvod na hnev, pretože mu išli znižovať plat.

Romantickú večeru vo Francúzsku prerušil jeden veľmi smutný telefonát určený pre Helenku.

– Áno, tu je Helenka. Prečo mi voláte z maminho mobilu? – po chvílke ticha Helenka zložila telefón ako zuby do pohára.

– Láska moja, čo sa stalo? Maminka sa v tej Prahe nudí? – Známy je totiž veľká duša, poslal svokričku do kúpeľov za naše dane.

– Zlatko, ja viem, že ťa to bude veľmi na srdiečku bolieť ale mamičku prešla tramvaj. – Smutne zahlásila Helenka v domnení že s ňou známy bude súcitiť.

– Ach, miláčik, Praha je Praha… – nezmohol sa na iné slová.

Predtým však podarenej rodinke nezabudla z kúpeľov napísať list:

– Drahí moji, za tieto dva týždne som schudla o polovicu. Koľko tu ešte môžem zostať? – S úsmevom poslala pozdravný telegram svojim najbližším.

Nato môj známy odpovedal s úsmevom:

– Ďaľšie dva týždne.

Dnes ste trochu mohli nahliadnuť do života jednoduchého človeka, no trochu vás nechám v napätí či to svokrička prežila. Aj keď tramvaj je tramvaj, ale svokra má desať životov. Nabudúce sa to dozviete. Ale na záver vám dám takú malú hádanku.

Chobotnica si kúpila tri páry topánok. Lenže ona má šesť končatín. Prečo si nekúpila aj na ostatné dve končatiny?

A vidíte, už sme pri tých končatinách. Totižto, Helenka, manželka môjho známeho vidí u somára trojo končatín. Prvé sú predné páry, druhé zadné páry končatín no a tretie…

Helenka bola nahnevaná na svojho manžela, ktorý svojej manželke pomáha s nákupmi tak že chodí do krčmy na pivo aby Helenkine ruky nemuseli nosiť domov fľaškové. Helenka však nikdy nič nezje s navijákom.

– Drahý môj, ty si taký somár; už len rohy ti chýbajú. – Helenka zalamuje rukami nad manželom ktorý si pri televízore otvoril už tretie pivo. Behom pätnástich minút.

– Helenka moja, ale somár rohy nemá. – Usmial sa známy dívajúc sa na spodok pivového vrchnáku či opäť niečo nevyhral.

– Takže somár nemá rohy? – úpenlivo sa zamyslela a pohotovo odpovedala – Tak ti už nechýba nič!

Dosť asi už bolo ich nádherného manželstva, ale predsa len, jednu poznámku si neodpustím. Keď mali ísť na svadobnú cestu a už týždeň mali byť preč, zavolal som mu na Zlaté piesky:

– Tak kamarát, ako je na Zlatých pieskoch? – Cez telefón som tú úžasnú atmosféru nasával z pozadia nášho hovoru.

– Ále, tak celkom, újde to. – Usmial sa.

– A kde je žena? – Snažil som sa zistiť či sa pri ňom nenudí už na svadobnej dovolenke.

– Ostala doma s deckom. – Hulvátsky sa zasmial a odišiel nasávať západoslovenský vzduch.

Ako som sľúbil, prejdem ale k niečomu inému. Minule sme boli v jednej takej novootvorenej reštaurácii, ktorá mala taký zaujímavý slogan: „Príď a jedz lebo obaja zomrieme od hladu.“

Tak sme sa rozhodli že túto reštauráciu navštívime. Vzduch tam ešte „voňal“ nedomiešaným cementom, ale nám to už po siedmom pive bolo jedno, i po tom horibilnom účte sme sa tvárili že nám ten cement vážne uškodil a vykonali sme hromadnú evakuáciu. On však ešte stihol urobiť skvelú ponuku na montáž kávomatov aj keď tam už jeden mali. Musím uznať, na jedle si dáva záležať.

Minule cestoval z Prešova do Banskej Bystrice a v polovici cesty zahlásil:

– Dočerta, je toto možné? Už dvadsať kilometrov čakám na rezeň. – S hrdosťou zahodil sevítku do odpadového aparátu jedálneho vozňa.

Určite si chcete trochu odpočinúť od známeho a možno aj trochu čakáte na odpoveď na moju hádanku. No, tak aspoň trošku by ste sa mohli tváriť napäto. A vôbec! Máte pravdu… Je to o zábave.

Tak čo ste tipovali? Prečo si nekúpila chobotnica topánky aj na svoj tretí pár chápadiel?

No predsa preto lebo by si nemala ako tie šnúrky zaviazať!

No ale teraz už trochu vážnej témy. Po tých siedmich pivách som ho musel ísť odprevadiť do starostlivej náruče jeho manželky a cestou mi vysvetlil hlavný rozdiel dvoch neporovnateľných veličín.

– Popopočúvaj, ka ka marát. Vieš, vieš ty, aký je rozdiel medzi mnou a Ježišom? – Usmial sa známy po tom ako sa mu medzitým „začikútkalo.“  – Tak keď tak na mňa naliehaš tak ja ti to poviem.

Ježiško po troch dňoch vstal z mŕtvych a ja keď pijem na nejakej chate, tak po troch dňoch padnem.

A to preto lebo sa cítim ako znovuzrodený – neviem sa postaviť na nohy. –

No a tak to potom aj dopadlo. Stáli sme pred bránou ich domu pripomínajúceho kávomat – hnedá fasáda, a môže si vybrať z ktorého jeho okienka na neho čosi vybehne a zhúkne.

No a tentokrát na neho vybehol jeho pes Harik. No a môj sparling partner zahlásil:

– Ha harik, ticho, lebo ma uvidí moja stará a ja budem spať v tvojej búde a ty budeš spať vonku. – Veselo zahlásil a vošiel dnu.

To, čo sa potom dialo sa už môžem len domnievať. Ale podľa jeho rečí asi nasledovné.

Vošiel dnu a spýtal sa svojej manželky:

– Miláčik, spíš? – Milo sa usmial popri jeho lstivom pláne zistiť či Helenka usnula.

Helenka len cez zatvorené oči zahlásila:

– Spím ale cítim päť litrov piva. – Usmiala sa a zaľahla pokojným ranným spánkom.

Ten však nenechal všetko len tak; utekal rovno do kúpeľne aby sa uistil či požitie ôsmych pív naozaj tak silne badať.

V zrkadle zbadal neznámu bytosť a opýtal sa.

– Čo tu robíš? – Po desiatich sekundách mlčania odrážanej osoby nervózne pritvrdil.

– Takže ty sa so mnou nechceš baviť? Prídeš si do cudzieho domu a ešte si aj ticho? – Vražedne prečesal zrkadlo od vrchu po spodok. O chvíľu už len počuť rinčanie skla po silnom údere do osoby v zrkadle.

– Blbec, mal si si zložiť okuliare! – Veselo zahlásil.

Absolútny vrchol všetkého bolo to keď si išiel lepiť leukoplast na čelo. Ráno prišla za ním Helenka do izby a opýtala sa:

– To ktorý blázon polepil celé zrkadlo leukoplastom? .

Známy je naozaj majstrom slova – a to dokonca aj čo sa týka flirtovania s čašníčkami.

– Prepáčte, slečna, ale v mojom šaláte som našiel slimáka! – S ráznym reklamačným podtónom zahlásil. Slečna to nenechala len tak a okamžite zasmečovala:

– Psst, lebo budú chcieť aj ostatní. – Zvážnela. – No ale je to z vašej strany obdivuhodná poctivosť. Okamžite vám to pripíšem na účet. – Odišla vypísať účet.

Odvtedy jedáva výhradne domácu stravu od svojej manželky. A musí sa o ňu pričiniť. Nielenže musí nakrájať zemiaky na predurčenú šírku, ale musí robiť aj nákupy. Cestou do obchodu sa mu stalo nepríjemné faux pas, ktoré si taký veľký obchodník ako on nemôže odpustiť – popri svižnom kroku sa mu prederavili ponožky a tak zbehol do obchodu.

– Dobrý deň, pani zlatá, ručičky bozkávam. Máte prosím vás ponožky? – Nesmelo sa opýtal milej predavačky XXL prevedenia.

– Milý pane, nemáme. – Zdvorilo odpovedala.

Nenechal sa len tak ľahkovážne odbiť a pokračoval:

– A zajtra budete mať? – Naliehavo nahodil otázku krčiac stielkou topánok.

– Milý pane, obávam sa že určite nie. – Usmiala sa predavačka ktorá akurát preberala tovar.

Známy stále nepochopil prečo asi tie ponožky nedostať.

– No a prečo nemáte ponožky? –

– Viete prečo? Lebo my sme zelovoc. – Usmiala sa predavačka.

Verte či neverte, známy sa z obchodu vyparil ako eurofondy z obce a bežal domov. Tam ho už očakávala jeho zregenerovaná svokra, aj keď električkou trafená ale životov má akoby vykradla mačkám z celého útulku každej po sedem životov. Neodpustila si uštipačnú poznámku na gavaliera.

– Pozri sa, zať jeden nepodarený; moja žena celú zimu chodí v jednom kabátiku. –

– No a čo, ja mám jednu ženu už pár rokov a tu som! – Zaperlil známy.

Mám veľa známych ktorí sú neskutočne vynaliezaví. Viete napríklad prečo si spomínaný odmontoval stierače zo svojho auta? Aby mu zaň policajti nemohli strkať pokutové oznámenia.

Ale verte či neverte, aj vynaliezavosť má svoje hranice. On vám má jednu perfektnú Ladu, ktorou si to brúsi cez celú Nitru. Tentokrát nedobrovoľne, pretože musel ísť kúpiť svojej otravnej svokre zázvor ktorý majú na druhej strane mesta. Zastavili ho policajti…

No to ešte nie je až také zaujímavé natoľko ako príčina ich zásahu.

– Pán vodič, gratulujeme vám. Absolvovali ste skúšku z aplikovania dopravných značiek. Prešli ste piatimi dopravnými značkami bez chyby. –

Známy celý natešený zahlásil:

– Myslím že je to slušný výkon na to že nemám vodičský. – Zasmial sa.

Samozrejme že Helenka svojho manžela nenechala v štychu a snažila sa operatívne zachrániť celú situáciu:

– Neverte mu ani slovo, pán podporučík. Keď si vypije tak vždy tára z cesty. – Usmiala sa Helenka a pokrútila hlavou nad manželovou zbytočnou sprostorekosťou.

Nato vzadu stiahne svokra okienko:

– Počúvajte, ja som vám hovorila že nemáte chodiť do mesta s kradnutým autom. –

Stálo ma naozaj veľa síl aby som ich z tohto problému dostal. Povedal som že to auto je moje a že som im ho požičal. Policajt sa na mňa síce dosť čudne pozeral ale keď otvorila ústa Helenkina mama, hneď ich prepustili.

Niekedy však hádku plného formátu mávajú aj Helenka s mužom. Celé to začalo tým, že Helenka si kúpila brožúru „Ako ušetriť.“ A viete čo urobila? Môj známy už ani nepije, ani nefajčí.

Nevydržal to už a zahlásil:

– Dva roky mi už piješ krv! Keby som ťa cez svadobnú noc zastrelil, dostal by som dva roky a dnes by som bol už slobodný človek. A keď ma budeš hnevať, prebudí sa vo mne zviera. – Vyhráža sa známy pod vplyvom totálneho nasrdenia.

– Ale prosím ťa, aké zviera. Kto by sa už len bál zajaca. – Helenka zahlásila v obrannom záujme.

Známy sa vzchopil a ukončil debatu:

– Na prvom programe si už skončila? Ešte že už nemáš druhý. – A išiel spať.

Ale musím uznať, ich vzťah je naozaj harmonický; až ma to niekedy naozaj štve. Helenka totiž vôbec nie je na zahodenie. Ale aby som v ňom udusil žiarlivostné korene, vždy ho povzbudím.

– Vieš aký je rozdiel medzi Ježiškom a Helenkou? – Opýtal som sa ho aby reč nestála.

– Neviem, neviem. – Usmial sa akoby čakal pozitívum na stranu svojej ženy či svojej osoby.

– Nevieš? Ježiško spal so somárom jednu noc a tvoja žena už dva roky. – Usmial som sa a preistotu som zaplatil účet.

Vyzerá to tak že k uzmiereniu sa vôbec neschyľovalo a mimochodom, netajím to že s Helenkou sme mali pred časom naozaj romantické obdobie. Jeden deň prišiel za mnou celý nešťastný:

– Nie je u teba moja žena? – Opýtal sa ma.

– Nie, kamarát, nie je. – Milo som sa usmial so štipkou škodoradosti.

– Aha, tak už podvádza aj teba. – Smutne povedal.

Keď sa vrátil domov, zvonka bola namontovaná guľa a snažil sa dostať do interiéru jeho dvojizbového priestranného bytíka.

– Helenka, otvor. – Zaklopal s milou dávkou zadosťučinenia.

– Nemôžem som nahá. – Helenka cez kukátko poslala jemnú vzdušnú vetičku.

– Ale to neprekáža. Ja som sám. – Vášnivo pozerá cez kukátko, avšak márne.

– Ty hej, ale ja nie. – Zasmiala sa Helenka.

No ale na záver vám dám jeden taký malý bonus aby ste neškodovali.

Dám vám hádanku. Je to žlté a skáče to. Čo by to mohlo byť?

– Banán na pružine –

Prajem pekný úsmevný deň!

POKRAČOVANIE NABUDÚCE