kaligramy

„Strach je hlavnou príčinou povier a jednou z hlavných príčin krutosti. Skrotiť strach je začiatkom múdrosti.“ Tak znie citát od velikána americkej poetiky a filozofie, Emersona, s ktorým nesporne súhlasím.

Strach je orientačnou mapou do nešťastia. Ľudia hovoria, že sú meteosenzitívni, čo je podľa mňa trochu nezmyselné, už len z princípu, že si to sami privolávajú. To, že ľudia nosia so sebou dáždnik v každom počasí, je prejavom strachu z toho, čo bude o päť minút. Ako sa už potom musia báť zajtrajška? Čo sa môže stať človeku, ktorý si dáždnik zabudne? Pri najhoršom zmokne, prechladne, poleží si v posteli. Aspoň si od tohto víru svetského chaosu oddýchne. Keby sa ľudia už od malička nebáli zopár deci kvapiek dažďa, získali by imunitu a nekýchali by už pri pohľade na zarosené okná.

Človek, ktorý je imúnny, kýchne si a ide ďalej. Pokračuje svojou cestou a oddych si predstavuje inak ako hľadaním vreckoviek po vreckách. Poviem Vám, občas si nosím dáždnik ako súčasť môjho outfitu. Počasie je ale iba triviálnou ukážkou strachu človeka – pri daždi častokrát vystrája akoby prišlo tornádo.

Prirodzene, ak prší, vezmite si dáždnik – je to správne, v okamihu, keď prší. Ale vezmite si svoj dáždnik. Lebo len vlastné prostriedky svätia účel. Človek tak spoznáva vzťah mrakov a Slnka a častokrát dokáže vycítiť, či si vezme ten napoly zlomený dážnik alebo si natrvalo požičia funkčný od niekoho z príbuzných. Dáždnik je nielen nástrojom detekcie strachu, ale aj nástrojom strachu z ekonomickej situácie – v prenesenom význame. Mám poškodenú eurobankovku, tak si ju vymením s bratovou celistvou. A on, chudák, tú poškodenú nemôže použiť. Tak je to aj s dáždnikom. V príklade eurobankovky človek vidí strach, že mu predavačka poškodenú eurobankovku nebude akceptovať a človek tak neuspokojí svoju potrebu.

„Ten, kto bojuje, môže prehrať. Ten, kto nebojuje, už prehral.“ Áno, hovorím o súboji myslenia so strachom. Často je negatívne, nastavené na režim strachu. Strachom sa človek vzďaľuje od svojho cieľa. Keď sa človek bojí tejto minúty, bude ustráchaný do piatich sekúnd. Ustráchaný človek s polámaným dáždnikom vyzerá negustiózne. Prečo človek nemôže ísť sebavedomým, rezkým krokom a bez dáždnika pomedzi menšie kvapky dokráčať na svoje miesto? Každý si prešiel katakombami, na ktoré nie je hrdý. Ale prečo môže byť cesta do pekla vydláždená dobrými úmyslami a cesta k dobru nesmie viesť nechváleniahodnými skúsenosťami? Skúsenosti, nech sú akékoľvek, nemôžu zatieniť našu odvahu.

K čomu vedie strach? K negatívnemu mysleniu. Zatvoriť sa do ulity spôsobí to, že v nej prespíme všetko pekné. Všetko negatívne môže priniesť iba negatíva. Pozitívne len pozitívne. A keď človek kráča po ceste, možno zakopne o konár. Nesnaží sa po páde vzoprieť? Ostane ležať a čakať kým horári spília strom, pod ktorým leží spadnutý? Je načase zodvihnúť hlavu, veď ide iba o život. Keď niekto alebo niečo odíde, netreba stratiť odvahu hľadať väčší top a nelipnúť na starom stratenom. Nebáť sa, že sa popálim. Je prirodzené, že pri práci s ohňom sa predsa len človek trochu popáli. Netreba sa báť toho alebo tých, ktorí nám môžu podkúriť. Stačí urobiť to jediné – nebáť sa a kráčať s úsmevom. Tak ako s dáždnikom na outfitové účely. A čo bude zajtra? To nechajme na zajtrajšok. Môžeme to ovplyvniť? Nie? Tak prečo sa nad tým vôbec zamýšľam? Veď aj v tesných svadobných topánkach sa dá skvele oženiť. Načo sa snažiť pohnúť mlynskými kameňmi, keď ich môžem napríklad podliezť?

Pravidlo „Nezúfajte, bude horšie“ nás nemá zdrviť.  Má nás povzbudiť brať veci také aké sú. Nemôžeme chcieť od škorpióna aby nám dal mlieko. Príliš veľká odvaha a príliš vysoké nároky ale automaticky neznamenajú úspech. Je to ako s pivom. Jedno je pre správne fungovanie trávenia, tridsať nás môže zabiť. Jednoducho povedané, všetkého veľa škodí.

Zdravá sebareflexia a viera vo svoje zdravé schopnosti je výťahom, ktorý nás rýchlo vyvezie k nášmu cieľu. Nedôvera a strach nám odporúčajú cestu schodmi, na ktorých sa rýchlo unavíme. Cieľ môže byť veľmi vzdialený a to na vyššom poschodí ako si myslíme. Dôležité je nejaký cieľ mať. Nech sme kdekoľvek, v akomkoľvek stave mysle, nikdy nie sme odpísaní. Človek môže začal inde, úplne od nuly no ak si viac, no zdravo, veríme, môžeme začať od nuly práve tam, kde sme. Brať dáždnik ako svoj outfit a nie ako nevyhnutnosť bez ktorej nemôžem existovať, je skvelý začiatok. Nejde o to, že si človek verí, že oddiali mraky od seba, ale o to, že hoci človek zmokne, no zmokne s hrdosťou. A možno sa zastavím v tom daždi na pivo alebo sa k niekomu schovám pod jeho dáždnik. Utužím vzťahy a viem, že niekto je tu pre mňa. Pomáhať a nechať si pomôcť – to je zlatá cesta medzi pýchou a zatrpknutosťou. Nestratiť reč a sebavedomo si povedať svoje, hoci pod cudzím dáždnikom, presvedčí aj oblaky dať si malú pauzu a rozísť sa. Vlastný názor a jeho prezentácia, dodajú všetky ingrediencie k eliminovaniu strachu.

Aj strach má svetlú tvár – trému. Tá človeka motivuje k lepším výkonom a vytvorí mu pomyseľnú stopu – skúsenosť. Klin sa klinom vybíja. Treba ju ale vedieť prefackať aby neprerástla do strachu a povedať si: „Prečo sa báť? Stojí mi to za ten strach?“ Dôležité je odpovedať si na hlavnú otázku: „Prečo sa nebáť ako bude zajtra?“ Pretože strach nie je pomocník, strach je asistent nešťastia.

„Veľký strach sa dá zakryť odvahou.“ Berme život ako dobrodružstvo, nie ako určitý druh traumy. Hlavnú rolu v živote hráme my, nie strach v nás. Nájdime v sebe odvahu a žime ľahšie. A ak nie ľahšie, tak aspoň s lepším pocitom.