Zrkadlo

9. februára 2016 15:30, Prečítané 3 080x, Mário Špilberger, Nezaradené

Hutné sklo a útly rám,

každý má v ňom príbeh sám.

Svoje detstvo, tenký diár,

každé zverstvo, žitia svár.

Ten kremeň, sklo optiky

odhalí duše kameň,

i dobroty dotyky.

Vie toho viac než spovedník,

odrazu nič neutajíš.

Nie je žiaden záhradník,

sad života sám obrobíš.

Jemné vrásky, hlboké oči,

uši,

ktoré načúvajú duši.

Na čo myslíš,

keď ta hľadíš?

Na to, čo bolo, či bude?

Sypanie popolu až na poslednom súde.

Minulosť už nenahradíš.

Hlavu hore.

V lepší deň sa budíš.

Autor: Mário Špilberger

Debata ( 0 príspevkov )

Celá debata | RSS tejto debaty

Ďalšie články od tohto blogera

Ísť voliť a či nie?

24.02.2016

Ísť voliť, a či nie? Pýtajú sa dnes OBYČAJNÍ ĽUDIA. Dáme niekomu ŠANCU nájsť správny SMER, keď sa zvolebnie? Kto mi dá TIP, ktorá SIEŤ nie je iba utópia? Je ODVAHA opýtať sa, či SME RODINA alebo vládne prapodivný strach, koho voliť, ak sa stretneme pri volebných urnách. Urobíme SKOK do neznáma, alebo VZDOR preferujeme? MOST, DEMOKRATOV či ZELENÝCH zakrúžkujeme? [...]