kaligramy

Pociťujem šikmú plochu, láka ma to ísť zas späť.

Vôňa malinčia a vítania tých, ktorí ma tak milovali,

odišli kdesi vdiaľ naveky oddychovať.

Chcem sa vrátiť, hory ma opäť dlho čakali.

Slnko aj mraky boli úžasnými spoločníkmi,

krásnych rodinných chvíľ vtedajších

zväzovateľmi.

Chcem si opäť založiť tie ružové okuliare života,

prekonať sám seba, vrátiť sa späť,

opäť do života,

v tom zlom víre už nezostať a naveky nezaspať.

Už ma neláka vôňa hriechu či ostychu,

s odvahou vystúpim z dymového tieňa.

Zabudnem na zimné chvenie vecí zlých,

zdravého rozumu oddychu,

hľadať treba dobré žieňa – alebo skrotiť zlú.

Nechcem slnečné okuliare v tieni,

chcem tú chuť do života.

Prísť tam kde som už bol,

spravodlivá života vizita.

Nezabudnúť milovať a nevyčítať,

nehrať na city ale na zunivú lásky nôtu.

Byť znova dobrý a príjemný a nehľadieť na problémy ostatných.

Opoj doby nepopíjať,

staviť na dlhoročnú istotu,

naučiť sa ísť ďalej so zdaneným životom časov bielych.

Eufória prírody, rodinnej pohody,

nedráždiť a neblížiť…

Ísť ďalej s obrovskými stratami

no na nič nezabúdať.

Naháňať sa s poľnými kvetmi,

neplatiť zo svojho zdravia odvody.

Zakryjem hriechy miest mojich

dobrým zvestovaním,

neopakovať chyby predkov svojich.

Zlu sa neoplácať ubližovaním.

Skúsim to a vyjde to…

Nebude to prvýkrát.

Vziať si ponaučenie a dobro doby,

tomu naokolo sa len usmiať

a povedať si:

Vlastná skúsenosť bola nad zlato!